Tohtoročné (prvé) Medzinárodné sympózium o výtvarnom umení Slovákov v Juhoslávii a 4. bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii pomerne dlho hľadali chodník k sebe. Presnejšie, potrvalo hľadanie odpovede na otázku, či tieto dve náročné podujatia zorganizovať v ten istý deň (22.11.1997). organicky k sebe nesporne patria, takže je zrejme dobre, že účastníci sympózia v podvečer výtvarníckymi farbami voňajúceho maratónu mali príležitosť uvoľniť sa pri dielach výtvarných umelcov.
Na Štvrtom bienále bolo zastúpených 19 autorov, čo je doteraz najväčší počet, keďže na tých premiérnych, roku 1991, vystavovalo 17, r. 1993 iba 13 a pred dvoma rokmi prezentovalo svoje práce 17. V dôsledku neistoty a ohraničeného časopriestoru, v ktorom sa ocitol organizátor (všetci predsa vedia: bez ohľadu na skutočnosť, že podujatia podpisujú inštitúcie, najčastejšie za nimi stojí jeden, alebo zopár jednotlivcov), prvý raz, odkedy funguje toto bienále, na vernisáži chýbal katalóg.
Vzhľadom na absenciu predbežného odborného textu a tradičné manko kvalifikovanej výtvarnej kritiky vychádzame z krátkeho prejavu, ktorým Vladimír Valentík, kustód Galérie Zuzky Medveďovej v Petrovci, otvoril výstavu.
Na 4. bienále si možno pozrieť exponáty, ktoré podpísali: Ján Agarský, Miško Bolf, Mira Brtková, Ingrid Cicková, Pavel Čáni, Michal Ďurovka, Viera Fajndovićová-Súdiová, Mária Gašková, Marián Karavla, Martin Kizúr, Jozef Klátik, Sandra Kopčoková, Ivan Križan, Vladimír Labát-Rovnev, Pavel Pop, Milan Súdi, Jaroslav Supek, Đula Šanta a Rastislav Škulec. Autori aplikovali hlavne dva druhy prejavu: v jednom dominuje nefigurálny až konceptuálny prístup k umeniu, zatiaľ čo ten druhý uprednostňuje figurálny prístup. Viac-menej autori zostali dôslední vlastným ideám, ktoré naznačili, alebo ich úplne uplatnili aj na predchádzajúcich bienále. Na tohtoročnom bienále debutujú až traja autori: Marián Karavla, Sandra Kopčoková a Michal Ďurovka. Spoločný menovateľ ich prác vystavených na tejto výstave tvoria dva zrejmé fakty: všetci traja sa orientujú na nefigurálne koncepcie, a –to, čím sa prezentujú, je už teraz poriadne obďaleč od začiatočníckeho.
Podľa slov Valdimíra Valentíka, priameho organizátora, človeka, ktorého osobnosť by si už teraz zaslúžila ak nie sympózium, tak aspoň poradu, rozhovor, kde by sa mu verejne vyslovilo uznanie za systematizovanie výtvarníckych relácií a hodnôt v našich pomeroch, nie je isté, že 4. bienále nebude mať aj ďalší „polčas“ – a s katalógom. Tak či onak, zrak už teraz upierame na predposledný rok tohto vratkého tisícročia, keď slovenskí výtvarníci v Juhoslávii budú (by mali) mať jubilejné, piate bienále. Nech im poslúžia múzy.
Juraj Bartoš
Hlas ľudu, 54, 29. novembra 1997, č. 49, s. 21
(z katalógu 10. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, Petrovec 2009, s. 42-43)
