Spoločensko-politické, hospodárske a kultúrne dejiny multinacionálnej Vojvodiny boli velmi zložité a mali svoj vlastný osobitný historický vývoj. Zvlášť bol dynamický v podvečer druhej svetovej vojny. Po krátkodobej Aprílovej vojne a rýchlej kapitulácii Kráľovstva Juhoslávie roku 1941 Vojvodinu okupovali sily Osi a rozdelili ju do troch okupacných zón. Hnutie odporu v celom štáte v roku 1941 v daných podmienkach nebolo nadostač pripravené. O XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigáde písali mnohí účastníci druhej svetovej vojny, zvýšená pozornosť bola venovaná vojne po jej skončení. Novšie údaje a historiografické prístupy takmer nejestvujú. Avšak aj v podmienkach, keď došlo k vylúčeniu objektívnych prístupov k určitej historickej udalosti, vieme, že sa stala a pozornosť sa jej musí venovať z viacerých aspektov.
Antifašistická orientácia vo verejnom a politickom živote vojvodinských Slovákov sa naplno prejavila práve pred druhou svetovou vojnou. Prostredníctvom rôznych informačných prostriedkov (Národná jednota, Národný kalendár, Nový život) narušované boli idey a ciele, ktoré si vytýcil fašizmus. Stupeň informovania o svetovom dianí medzi Slovákmi je pekne vyjadrený v úvodnom článku Národnej jednoty v čísle z 1. júna 1940: Buďme na všetko prichystaní! Preto musíme tu stáť všetci, v jednom šíku, chlap do chlapa, a so svojimi bratmi Juhoslovanmi bránit svoju vlasť, svoje domy a svoje rodiny. [1] Po Aprílovej vojne, okupácii a rozdelení Juhoslávie určitý počet Slovákov vstúpil do radov NOH.[2] Vznikli prvé organizácie v Báčskom Petrovci, Hložanoch, Pivnici, Kulpíne. Na začiatku vojny, roku 1941, v Starej Pazove vynikol člen KSJ Janko Čmelík.[3] Formoval Druhý partizánsky tzv. Podunajský oddiel. Zaznamenané boli aj prvé obete antifašistického boja v Báčskom Petrovci v roku 1941, ked obesili ôsmich bojovníkov, stúpencov národnooslobodzovacieho hnutia.
Z bojovníkov Slovákov, ktorí sa koncom roka 1943 zúčastnili bojov v Bosne, formovaná bola na Majevici Jánošíkova čata. To bola Štvrtá čata Druhého práporu Prvej vojvodinskej národnooslobodzovacej brigády. Hlavným iniciátorom formovania Jánošíkovej čaty bol Jozef Marčok Dragutin, člen Agitpropu [4] Najvyššieho štábu Vojvodiny. Uvažovalo sa o formovaní samostatnej slovenskej jednotky, ktorá mala niesť meno národného hrdinu Janka Čmelíka. To sa nestalo pre rýchle zmeny a udalosti v severných častiach krajiny. V druhej polovici augusta 1944 formovaný bol Novosadský partizánsky oddiel. [5] V rámci tohto oddielu pôsobili dve skupiny: slovenská (Slovenská čata) a novosadská. Táto čata sa zúčastnila v oslobodení Báčskeho Petrovca 15. októbra, Nového Sadu 22. a 23. októbra 1944, ako aj iných okolitých osád. Po oslobodení uvedených miest prejavila sa potreba formovať väčšiu slovenskú jednotku. V Báčskom Petrovci 11. novembra 1944 v popoludňajších hodinách bola formovaná I. slovenská brigáda, ktorá 26. novembra dostala pomenovanie XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda a zaradená bola do 51. divízie. Gymnázium v Báčskom Petrovci sa používalo ako kasáren a na jeho nádvorí príslušníci novozaloženej brigády mali svoje prvé vojenské výcviky.[6] V čase formovania brigáda počítala 200 bojovníkov, prevažne z Novosadského oddielu. Za necelý týžden sa počet zvýšil na takmer 1 500 bojovníkov.[7] Vo svojom zložení mala tri prápory s asi 720 bojovníkmi.[8] Veľmi rýchlo sa ten počet zvýšil na takmer 1 200, a neskôr na 2 500. Vo svojich radoch mali vyše 80 žien. Prvým veliteľom brigády bol Ján Pálik-Juraj.[9] Jeho zástupcom bol Andrej Pecník. Politickým komisárom bol Ján Kiš a jeho zástupcom Štefan Koroš. Náčelníkom štábu bol Ivan Boboš. Veliteľom I. práporu bol Ján Medved (zástupcom Krsto Todorović). Štefan Mocko bol komisárom a Michal Kulík zástupcom komisára. Veliteľom II. práporu bol Štefan Kubečka, jeho zástupcom Štefan Topoľský, komisárom Karol Čáni a jeho zástupcom Andrej Tordaji. Andrej Krásnik bol veliteľom III. práporu, jeho zástupcom bol Štefan Šimovič, komisárom Ján Kmeťko a zástupkyňou komisára Zuzana Kardelisová.
Týžden po svojom vzniku brigáda bola vyslaná do Krnjaje (dnes Kljajićevo). V Krnjaji bol formovaný nový IV. prápor a sprievodné čaty. Veliteľom práporu bol Andrej Bažík a jeho zástupcom Štefan Topoľský. Prvým komisárom bol Michal Činčurák a neskôr Milorad Radić. Zástupcom komisára bol Štefan Kolár. Veliteľom sprievodnej čaty bol Andrej Fábry. Najväčšie boje brigáda viedla na Virovitickom a Bolmanskom predmostí. Predmostia mali veľký strategický význam pre obe strany. Marili nemecké operácie a zvyšovali význam Sriemskemu frontu, z toho dôvodu sa viedli ostré boje na uvedených územiach. V zložení XIV. brigády boli prevažne mladí bojovníci, neskúsení a nedostatočne vycvičení. V uvedených bojoch museli vydržat veľké fyzické a psychické zaťaženie. Mnohí po prvýkrát bojovali vo dne v noci, viedli tažké a bezohľadné boje. Z druhej strany, vo vojenskom a politickom zmysle, mali skúseného nepriateľa. Túžba po oslobodení bola hlavným motívom a dôvodom účasti mnohých dobrovoľníkov v NOV a PO.
Spolu s vojenským výcvikom príslušníkov uvedenej brigády rozvíjala sa kultúrno-osvetová práca. Koncom decembra 1944 formované bolo propagandistické oddelenie. Práca oddelenia, ktoré malo 25 členov, prebiehala prostredníctvom štyroch sektorov: politický, kultúrno-osvetový, technický a sektor pre tlač. V čele oddelenia bol Ivan Majera. Ozveny boja XIV. vojvodinskej údernej brigády boli prítomné aj v literatúre vojvodinských Slovákov. Vyrástla z pôvodnej slovenskej literatúry, v rôznych obdobiach ju poznačili regionálne špecifiká. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej častejšie sa začali objavovať mladí básnici, ktorých básnické začiatky boli späté s gymnaziálnym literárnym krúžkom Sládkovič, založeným roku 1925.[10] Najvýznamnejší z nich, priekopníci moderného básnického výrazu v literatúre juhoslovanských Slovákov, boli Juraj Mučaji, Paľo Bohuš a Andrej Ferko. Literatúru je tažko vytvoriť v priebehu samotného boja. Po ňom spisovateľ musí prekonať v sebe mnoho osobnej neistoty a nespočetné dilemy, aby mohol zodpovedné písať o boji vlastného ľudu.
Vo výskume o počte obetí účastníkov a dobrovoľníkov brigády bolo mnoho tažkostí. Čísla uvádzané v literatúre sa čiastočne zhodujú. Berúc do ohľadu knihy zahynutých, nezvestných a zajatých bojovníkov 51. divízie a inú literatúru, v ktorej sa spomínajú obete vojny, možno konštatovať, že hynuli mladí bojovníci, priemerný vek 22 rokov. Podľa sociálnej štruktúry najviac zahynulo poľnohospodárov, potom robotníkov, remeselníkov, sluhov, nádenníkov a iných. Podla štatistických údajov viac ako 7 % v radoch brigády boli žiaci a študenti. Medzi obetami uvedenej brigády boli aj ženy a príslušníci iných národov (asi osem Srbov, jeden Maďar, Chorvát, Rumun a Nemec).[11] Najväcší počet zahynutých, ranených a nezvestných bol po operácii pri Virovitickom a Bolmanskom predmostí. Ked ide o veľkosť a počet obetí v nejakej vojne, tažko je posúdiť jej význam. Veľkosť ľudského života je to, čo je vždy nad akýmikoľvek údajmi. Z toho dôvodu treba si vážiť každého, kto sa ako účastník a dobrovoľník zúčastnil v boji za slobodu a rovnoprávnu spoločensko-politickú účasť jednotlivca v komunite. Práve Slováci na území Vojvodiny to ukázali svojou dobrovoľnou účasťou v druhej svetovej vojne, zvlášť cez pôsobenie XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigády.
V dejinách vojvodinských Slovákov je niekoľko dôležitých období. Na tieto priestory nastahovali sa pred 300 rokmi a práve v ich dejinách je dôležitá slovensko-srbská politicko-kultúrna spolupráca. Pred druhou svetovou vojnou sa prejavila smelá a otvorená antifašistická orientácia Slovákov. Údaje svedčia o tom, že mnohí Juhoslovania, medzi nimi aj Slováci, hájili záujmy Československa, na ktoré útočilo hitlerovské Nemecko. V brigáde založenej 11. novembra 1944 neboli iba Slováci z Báčky, Banátu a Sriemu, ale aj Slováci z Rumunska a Maďarska. V brigáde bola aj tzv. Srbská čata, čo iba svedčí o dlhoročných priateľských vzťahoch dvoch spomínaných národov. Brigáda bola 24. marca 1945 rozformovaná v dôsledku reorganizácie armády. Jej prápory prešli do zloženia VII., VIII. a XII. vojvodinskej brigády.[12] XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda bola vyznamenaná Radom bratstva a jednoty so zlatým vencom.
[1] Národná jednota, 1. júna 1940, XXI, 22.
[2] 15 Vojvodinských brigád, Pokrajinský výbor Zväzu bojovníkov Vojvodiny pri príležitosti 10. výročia vojvodinských brigád, Nový Sad 1953, 197.
[3] Narodil sa 16. novembra 1905 v Starej Pazove. Po skončenej základnej škole robil ako nájomník a zapojil sa do robotníckeho hnutia. Členom Komunistickej strany Juhoslávie (KSJ) stal sa roku 1935. Koncom roka 1941 padol do rúk ustašom, ktorí ho trýznili, a potom sa dostal do väzenia v Sriemskej Mitrovici. Polný súd vo Vukovare odsúdil ho 2. mája 1942 na smrt zastrelením. Zavraždili ho 12. mája 1942 v Sriemskej Mitrovici. Za národného hrdinu bol vyhlásený Dekrétom Najvyššieho velenia NOV a POJ, medzi prvými bojovníkmi Národnooslobodzovacieho boja z Vojvodiny, 25. októbra 1943. (Pozri: Narodni heroji Jugoslavije, Beograd 1975)
[4] Agitprop (agitácia a propaganda) je názov pre orgány, ktoré existovali alebo existujú v rámci komitétov komunistických strán. Úlohou agitpropov ako pomocných telies komitétov v organizácii Komunistickej strany Juhoslávie bolo organizovať a priamo riadiť agitacno-propagačnú prácu za účelom politického mobilizovania občanov v uskutočňovaní cielov, ktoré si vytýčila strana počas revolúcie a socialistickej výstavby krajiny, Mala politicka enciklopedija,Savremena administracija, Beograd 1966.
[5] V rámci báčsko-baranjskej operatívnej zóny formovaných bolo pät partizánskych oddielov: Báčskopalanský, Šajkašský, Subotický, Novosadský a Somborský.
[6] Sećanja komesara vojvođanskih brigada II, Novi Sad 1978, 408–410.
[7] Vtedy sa do brigády zapojilo 200 Slovákov z Mađarska – Pitvaroša, Slovenského Komlóša (Tótkomlós), Banhedeša. Pozri: Sećanja komesara vojvođanskih brigada II, Novi Sad 1978, 404.
[8] Sreta Savić, 51.vojvođanska divizija, Beograd 1974, 22.
[9] Ján Pálik-Juraj bol najprv veliteľom Novosadského partizánskeho oddielu.
[10] Mihovil Harpanj, ?????, y: Socijalistička republika Srbija, zv. 2, s. 229.
[11] Dokumenty Múzea socialistickej revolúcie Vojvodiny: Knjiga poginulih, nestalih i zarobljenih 51. divizije, c. 60-30.
[12] Podla slov Jána Kiša, komisára brigády, v publikácii Sećanja komesara vojvođanskih brigada II (Novi Sad 1978) jednotliví príslušníci uvedenej formácie reagovali na jej rozformovanie, ale nezhody boli prekonané a borili sa v jednotlivých práporoch v zložení 51. divízie.
Literatúra
- Národná jednota, Báčsky Petrovec 1940.
- Sećanja komesara vojvođanskih brigada II, Novi Sad 1978.
- Andrej Siracki, Osvrt na prošlost i sadašnje kulturno stanje Slovaka u Federativnoj Narodnoj Republici Jugoslaviji, Letopis Matice srpske 362, 5-6 (1948): 339–350.
- Anna Dudášová, Ženy v XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigáde, Revolučné odkazy XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigády, Zborník prác zo sympózia 10. novembra 1979 v Petrovci, Nový Sad 1980.
- Branko Petranovic, Srbija u II svetskom ratu 1939–1945, Beograd 1992.
- Vojna enciklopedija, Beograd 1975.
- Dušan Kecic, Žene Vojvodine u radničkom i revolucionarno-demokratskom pokretu u predvečerje revolucije, Zbornik Matice srpske za istoriju, 29/1984, 81–115.
- Grupa autora, Žene Srbije u NOB-u, Beograd 1975.
- Ján Ormis, Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii, Petrovec 1935.
- Mala politická enciklopedija, Savremena administracija, Beograd 1966.
- Martin Kmet, Piesne spievané v Brigáde, Revolučné odkazy XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigády, Zborník prác zo sympózia 10. novembra 1979 v Petrovci, Nový Sad, 1980.
- M. Tejhman, Čehoslovačko-jugoslovenski odnosi za vreme II svetskog rata, Beograd 1973, 211–220.
- Mesni odbor SUBNOR-a Bački Petrovac – Učešće žena u XIV vojvođanskoj slovačkoj brigadi, Žene Vojvodine u ratu i revoluciji 1941–1945, Novi Sad 1984.
- Mihovil Harpanj, ....................., u: Socijalisticka republika Srbija, zv. 2. (redaktor Mihailo Maletić), Beograd 1982.
- Narodni heroji Jugoslavije, Beograd 1975.
- 15 Vojvođanskih brigada, Pokrajinski odbor Saveza boraca Vojvodine povodom 10-godišnjice vojvođanskih brigada, Novi Sad 1953.
- Sreta Savić, 51. vojvođanska divizija, Beograd, 1974.
- Revolučné odkazy XIV. vojvodinskej údernej slovenskej brigády, Zborník prác zo sympózia 10. novembra 1979 v Petrovci, Nový Sad 1980.
- Špiro Lagator, Milorad Cikuc, Partizanke Prve proleterske, Beograd 1978.