Podstatnou súčasťou kultúry každého spoločenstva sú obyčaje (zvyky). Existujú už od počiatkov vývoja ľudskej spoločnosti. Obyčaje nám uľahčujú vzájomnú komunikáciu, integrujú členov spoločenstva a vyčleňujú „svojich“ od „ostatných“, pomáhajú nám vyrovnať sa s rôznymi životnými situáciami a svojím spôsobom sú mnohokrát naším spojením s prirodzenosťou, s prírodou. Vo svete neexistuje spoločenstvo bez obyčají, sú jeho nevyhnutnou súčasťou a súčasťou života každého jednotlivca.
Obyčaje s najväčšou mierou normatívnosti a záväznosti vykonávané v zlomových situáciách života človeka alebo spoločenstva označujeme ako obrady (rituály). Uskutočňujú sa na symbolickej rovine a ich vykonaním sa potvrdzuje právoplatnosť zmeny, na ktorú sú viazané.
Špecifickou skupinou obradov sú Obrady prechodu. Viažu sa na zlomové situácie v živote jednotlivca, počas ktorých prichádza k zmene biologického, vekového, rodinného alebo sociálneho stavu. Najčastejšími obradmi prechodu sú obrady pri narodení alebo úmrtí, svadobné obrady a obrady pri prechode do dospelosti (iniciačné obrady). Pomocou obradov sa zmena oznamuje spoločenstvu a potvrdzuje sa jej právoplatnosť.
Obrady prechodu sa vyznačujú podobnosťou niektorých prvkov (napr. symbolika smrti a znovuzrodenia) a existenciou troch spoločných fáz pri ich uskutočňovaní. Prvou fázou je fáza vylúčenia, separácie. Počas tejto fázy sa jedinec symbolicky oddeľuje od pôvodného stavu (symboly pretrhnutia, prerušenia, skoku). Druhá fáza sa nazýva hraničnou, marginálnou. Jedinec sa vyčlenil z jednej skupiny, ale ešte nie je začlenený do druhej, a preto je jeho stav pre spoločnosť abnormálny. Takejto osobe sa pripisujú mimoriadne vlastnosti (pozitívne aj negatívne) a platia pre ňu odlišné normy správania sa. Môže byť vystavená pôsobeniu zlých síl, preto ju treba chrániť. Ale aj sama môže byť okoliu nebezpečná. Tretia fáza je fázou pripojenia, recepčnou fázou. Jej hlavnou časťou sú prijímacie obrady. Časte sú aj motívy očistenia. Prijatie do nového stavu symbolizuje aj nový druh odevu.
Ak sa stane, že jednotlivec z nejakého dôvodu nedokončí obrad, zostáva v abnormálnom stave a je potenciálnym nebezpečenstvom pre spoločenstvo (napr. nepokrstené dieťa, nepochovaný mŕtvy).
Konečným cieľom obradov prechodu je opätovné nastolenie ustáleného poriadku a návrat k ustálenému spôsobu života.
Teória obradov prechodu je jedna z najzávažnejších teórií v histórii európskej etnológie. Pri jej zrode na začiatku 20. storočia stál francúzsky vedec belgického pôvodu Arnold van Gennep a od 60. rokov 20. storočia prežíva svoju renesanciu.
Cieľom výstavy Obrady prechodu je poskytnúť návštevníkovi úvod a základnú orientáciu v problematike obradov prechodu, rozšíriť jeho pohľad na vlastnú kultúru a v neposlednom rade aj poukázať na niektoré špecifické prvky a symboly v kultúre Slovákov žijúcich vo Vojvodine. Výstava poskytuje ideálne východisko pre ďalšie výstavy, s predchádzajúcim terénnym výskumom, ktoré sa budú venovať jednotlivým obradom prechodu u Slovákov vo Vojvodine.
Narodenie ako obrad prechodu
Potvrdením tehotenstva sa začína cesta ženinho prechodu z jedného spoločenského stavu do úplne iného – stáva sa z nej matka, prinášajúca na svet novú ľudskú bytosť, ktorá sa má stať súčasťou spoločnosti, spoločenstva.
Žena a dieťa, ako to bolo aj mnohé generácie pred nimi, prechádzajú, podľa ustáleného poradia, tromi fázami obradu prechodu.
Prvá fáza je fáza separácie, ktorou prechádza žena už počas tehotenstva. Pôrodom sa začína druhá fáza – marginálna, po ktorej nasleduje tretia fáza – fáza pripojenia, končiaca sa krstom dieťaťa a označujúca definitívne prijatie a potvrdenie nového stavu pre matku a dieťa.
Tehotná žena sa musí najprv odlúčiť od svojej začiatočnej úlohy, od svojho počiatočného stavu. Stáva sa z nej iná, nekaždodenná osoba. Preto pre tehotnú ženu vo fáze separácie platia osobitné pravidlá správania sa a mení sa aj jej vzťah k druhým ľuďom a vzťah ľudí k nej. Napr. za najvýhodnejšie sa pokladá, aby tehotná žena trávila čím viac času doma, a aby sa vyhýbala kontaktu s neznámymi ľuďmi (aby ju niekto neuriekol), členovia rodiny sa usilujú vyhovieť každému jej želaniu (predovšetkým pokiaľ ide o jedlo), nedovoľuje sa jej vykonávať ťažšiu prácu atď.
Pôrodom sa vchádza do druhej, marginálnej fázy. V tejto fáze matka a dieťa sú v akomsi druhu vákua, časového a spoločenského medzi priestoru. Počas marginálnej fázy existujú osobitné pravidlá a zákazy vo vzťahu k pohybu, jedlu, odevu a pod. Matka a dieťa v tejto fáze nedefinovaného stavu sú nebezpečenstvom pre iných ľudí, keďže sa verí, že sú v kontakte s nadprirodzeným, teda sú nečisté. Zároveň sú obzvlášť zraniteľné, takže potrebujú osobitnú ochranu pred vplyvom nečistých síl. Preto sa matka a dieťa dočasne izolujú – vôkol postele, na ktorej ležia, zavesí sa špeciálne zhotovená plachta, kútnica. Kým rodička takto leží, navštevuje ju iba najbližšia rodina, susedky a priateľky. Separácia matky a dieťaťa trvá, pokým trvá magicko-rituálna nečistota, t.j. do získania novej úlohy a návratu do spoločnosti.
Nasleduje recepčná fáza. Spravidla šesť týždňov po narodení dieťaťa uskutočňuje sa krst. Krst je obrad potvrdenia nového stavu a prijatia dieťaťa do rodiny a širšieho sociálneho spoločenstva. Matka ako rituálne nečistá, nebývala pri krste prítomná. Dieťa nosí krstná mama vo vankúšiku, cez ktorý je na ceste do kostola prehodená šatka alebo prikrývka ušitá pre túto príležitosť. Prikrývanie dieťaťa je nevyhnutná ochrana pred urieknutím.
Po niekoľkých dňoch matka po prvý raz odchádza do kostola na vádzku. Po tomto obrade je rituálne čistá a končí sa tabu kontaktu matky a dieťaťa s ostatnými členmi spoločenstva.
Svadba ako obrad prechodu
Svadba má za úlohu zabezpečiť plynulú zmenu zo stavu slobodného mladého muža a slobodnej dievky do stavu ženatého muža a vydatej ženy.
Do prvej, separačnej fázy mladomanželia vchádzajú v období pytačiek. Táto fáza sa zintenzívňuje pred svadbou. Druhá marginálna fáza, svoje vyvrcholenie dosahuje na svadbe a v činnostiach pred sobášom. Od sobáša sa začína tretia fáza, keď sa prijíma novozískaný stav mladomanželov.
Pod vylúčením (separáciou) mladomanželov rozumieme ich izoláciu z každodenného života. Toto vyčlenenie je motivované potrebou zmeniť doterajší stav a spoločenskú úlohu, ako aj prijať nový stav a z neho vyplývajúcu novú úlohu. Mládenec a dievka sa stávajú atypickými osobami, ktorým sa nastoľujú zvláštne pravidlá správania sa. Nevesta niekoľko dní pred svadbou alebo aspoň tesne pred svadbou, keď ide do kostola, nosí na hlave koleso a partu (svadobný veniec), čím sa líši od ostatných dievok. Vyvrcholením tejto fázy je odobierka, keď sa mladá nevesta pred sobášom lúči s rodičmi a ostatnými svadobníkmi. Týmto aktom sa lúči aj so svojím doterajším životom.
Odchádza sa na sobáš. V prechodnej fáze mladomanželia zjednocujú oba stavy (ten, ktorý opúšťajú, a nový, ktorý získavajú), nevlastnia však ani jeden úplne. Sú vo fáze abnormálneho stavu. Izolácia je čoraz väčšia, lebo nebezpečenstvo pre mladomanželov je najväčšie. Zároveň sú mladomanželia nebezpeční pre ostatných členov spoločnosti. Toto nebezpečenstvo a precitlivenosť vyplývajú práve z ich nedefinovaného stavu.
Recepčná fáza je fázou, v ktorej sa mladomanželom potvrdzuje novozískaný stav. V tejto fáze je sobáš ústrednou obradnou činnosťou. Po ňom, keď mladá nevesta vojde do manželovho domu, nasleduje obrad prijímania a získavania priazne domácich a domáceho kultu (obchádzanie ohniska, pozeranie do komína, znášanie dreva kuchárkam, bozkávanie rúk manželovým rodičom, obdarúvanie detí na svadbe).
Po tomto nasledujú nemenej významné recepčné obrady, ktorými sa potvrdzuje stav mladomanželov: skladanie venca mladuchy, čepčenie, rozdávanie koláča, ktorý priniesli nevestini svadobníci, vypíjanie sladkej pálenky, ktorú ponúka mladá nevesta atď.
Smrť ako obrad prechodu
Pri úmrtí človeka má obrad prechodu zaistiť plynulý prechod nebohého z tohto sveta na druhý (posmrtný) svet. Kým narodenie je čin príchodu z iného na tento svet, smrť je odchod z tohto na druhý svet.
Tak ako ostatné obrady prechodu, aj tento pozostáva z troch fáz: separačnej, marginálnej a recepčnej.
Pod separáciou nebohého sa rozumie odlúčenie od bežného života a prerušenie dovtedajších stykov nebohého so svetom živých. A pod prípravou na druhý svet sa rozumie v prvom rade rituálna očista. Týmto sa nebohý dištancuje od predchádzajúceho stavu a pripravuje sa na prijatie nového. Nebohého umyjú, čistou vodou, bez mydla. Obliekanie nebohého do sviatočných šiat je ďalší ukazovateľ vyčlenenia rituálneho subjektu v procese približovania sa k posmrtnému svetu a dištancovania od sveta živých.
V marginálnej fáze nebohý nemá definovaný stav, je na pomedzí tohto sveta, sveta živých, a druhého sveta, sveta mŕtvych. Odtiaľ môžeme vyvodzovať ambivalentný vzťah živých k nebohému, o ktorom veria, že je nečistý a nebezpečný. Súčasne všetko, čo prišlo do kontaktu s nebohým, pokladá sa za nečisté. Preto platia prísne pravidlá kontaktu s ním – voda, v ktorej nebohého okúpali, sa nevylieva hocikde, uterák, ktorým nebohého utreli, sa neponecháva, ale sa vloží do truhly s nebohým, po pohrebe je záväzné umývanie rúk.
Smrť sa v tradičnej kultúre chápe ako prechod do iného tvaru. Duša pokračuje vo svojom živote nezávisle od tela. Pre nedefinovaný stav nebohého duša (ešte stále spojená s telom), je v tejto fáze potenciálne nebezpečná pre živých. Preto sa vykonávajú určité úkony, ktorých cieľom je znemožniť nežiaduce aktivity duše nebohého. Napríklad vo chvíli úmrtia sa otvárajú dvere alebo okná, aby duša nebohého ľahšie vyšla / vyletela von; nebohému sa podväzuje brada, aby ústa zostali zatvorené, keďže sa verí, že otvorenými ústami sa duša môže vrátiť do tela nebohého; nebohý sa z domu vynáša nohami vpred, aby sa nevrátil.
Viera, že pred konečným rozchodom s týmto svetom je nebohý nebezpečný pre živých, ale aj živý sú nebezpeční pre neho, je badateľná aj v obyčaji, podľa ktorej sa nebohý nenecháva sám, zvlášť v noci, aby sa ochránil pred rôznymi zlomyseľnými vplyvmi.
Pripojenie ako posledná fáza obradu prechodu sa začína vierou v uvádzanie nebohého na druhý svet. Keďže ho uložili do zeme (do hrobu), nebohý sa približuje k druhému svetu a samotný čin pochovávania definitívne znamená fyzické odlúčenie od spoločnosti a potvrdenie nového stavu. Živý potvrdzujú nový stav nebohého napr. hádzaním hrudy zeme do hrobu.
Treba spomenúť ako osobitosť pohreb dievky alebo mládenca. Na takomto pohrebe sa nebohá dievka alebo nebohý mládenec pochovávali ako mladucha alebo ženích. Takto sa pohreb stáva substitúciou (náhradou) svadby.
Zasiahnutí smrťou svojho blízkeho, samotný členovia rodiny sa nachádzajú v zvláštnom stave – vyčleňujú sa od ostatných členov spoločnosti tým, že pre nich platia osobitné pravidlá správania sa a obliekania (obliekajú si čierne šaty, nechodia na zábavy, svadby a pod.). toto vyčlenenie živých trvá dovtedy, kým trvá smútok. Smútok sa končí vtedy, keď sa už verí, že prišlo ku konečnému pripojeniu sa nebohého k druhému svetu. Potom sa živý postupne vracajú k bežnému toku životu.
Záver
Boli by sme veľmi radi, keby návštevník z výstavy odchádzal s pocitom, že sme súčasťou jedného ľudstva v rámci ktorého existuje množstvo rozličných kultúr, ktoré sú si však napriek svojej rôznorodosti v mnohom podobné, pretože vychádzajú z rovnakého základu, samotnej ľudskej skúsenosti. A v rámci tejto rôznorodosti má svoje miesto jedinečná kultúra vojvodinských Slovákov.
{nomultithumb}
Literatúra
1. Jovanović Bojan, Magija srpskih obreda, Beograd, 2005.
2. Lič Edmund, Kultura i komunikacija, Beograd, 1983.
3. Rudolf Bednárik, Slováci v Juhoslávii, Bratislava, 1964.
4. Marta Botíková, Svadobný obrad u Slovákov vo Vojvodine, Slovenský národopis, 37, 1-2/1989.
Autor výstavy a katalógu:
Miroslava Blažićová-Petrášová
(text prevzatý z katalógu Obrady prechodu Slovákov vo Vojvodine)