{nomultithumb}
Slovenská etnická skupina v Juhoslávii žije dlhšie než dve storočia, prevažne vo Vojvodine — v Báčke, Banáte a v Srieme.
Slováci sa do našich krajov začali sťahovať v procese etnických migrácií európskeho obyvateľstva, už na začiatku XVIII. storočia, ktoré boli následkom sociálno-ekonomických podmienok v tom čase. Silnejší migračný prúd osídlil tieto kraje už polovicou XVIII. storočia, a to pánske majetky v Báčke a potom aj územie Vojenskej hranice Banátu a Sriemu.
Rok 1745 zaznamenaný je ako počiatok osídľovania slovenského živlu na území Báčky. Vtedy prvá skupina slovenských prisťahovalcov prišla na futocké panstvo a osídlila časť chotáru obce Petrovec. Bolo to zároveň prvé a najpočetnejšie sídlisko na území Báčky.
V nasledujúcich rokoch prichádzali aj iné, početnejšie skupiny rodín slovenských prisťahovalcov a osídľovali osady v Báčke, ako napríklad Ku1pín, Bajšu, Topoľu, Hložany, Selenču, Kysáč, Pivnicu, Báčsku Palanku, Silbaš. Niektoré z týchto osád zastali aj dodnes ako početnejšie slovenské osady s viactisícovým slovenským obyvateľstvom.
Sťahovanie Slovákov na územie Banátu prebiehalo omnoho neskoršie, až koncom XVIII. storočia a na začiatku XIX. storočia. Najznámejšie sídliská Slovákov v Banáte sú Kovačica, Padina, Aradáč, Jánošík, Biele Blato, Hajdušica, tiež Vojlovica.
Osídľovanie Slovákov v Srieme sa považuje za sekundárnu kolonizáciu (okrem Starej Pazovy) zo slovenských osád Báčky. Najznámejšie slovenské osady v Srieme sú Stará Pazova, Boľovce, Erdevík, Dobanovce, Binguľa, Ľuba, Šíd, Ilok a Lúg.
Od zakladania prvých slovenských sídlisk na území dnešnej Vojvodiny uplynuli viac ako dve storočia, čo bolo dostatočne dlhé obdobie, aby sa formovali niektoré zvláštne vlastnosti ľudovej duchovnej a hmotnej kultúry vo vzťahu ku kultúre materskej krajiny, odkiaľ prišli vojvodinskí Slováci. V novom prostredí, v prostredí heterogénneho obyvateľstva prichádzalo tak k zbližovaniu, ako aj k úplnej izolácii, dôsledkom čoho bolo zachovanie národnej svojráznosti prisťahovalcov do týchto krajov, ktorá sa u jednotlivcov viac-menej zachovala aj dodnes.
Slováci so sebou priniesli aj svoje národnostné charakteristiky:
- JAZYK, ktorý sa značne líšil od jazyka prostredia do ktorého prišli;
- EVANJELICKÉ VIEROVYZNANIE, ktoré sa vo veľkej miere rozlišovalo od katolíckeho alebo pravoslávneho vierovyznania;
- rozličné ZVYKY A OBYČAJE, vlastné iba slovenskému národu;
Okrem duchovnej kultúry prisťahovalci so sebou priniesli aj rad zvláštností
z oblasti hmotnej kultúry, alebo sa aspoň snažili podľa vzoru na predmety z materskej krajiny napodobňovať ich v novom prostredí. S cieľom ochrániť svoju tradičnú kultúru väčšina slovenského živlu vo Vojvodine si až dodnes zachovala svoje národné povedomie, jazyk, vieru a zvyky, bez ohľadu na mnohé spoločenské a ekonomické zmeny, ktoré vplývali na prelínanie a vzájomné vplyvy, ako aj zbližovanie národov a národností Vojvodiny. Čiastočne je to viditeľné i na tejto výstave.
Významným elementom tradičnej kultúry, ktorú Slováci v novom prostredí pestovali a ochraňovali vyše dvesto rokov, sú aj predmety hnuteľností, ľudový odev, predmety domáckej výroby, remeselníctva a predmety z iných oblastí hospodárenia. Niektoré z tých predmetov dnes môžeme iba čiastočne predstaviť a zachovať pre budúce generácie.
Pretože je priestor múzea tesný, rozhodli sme sa pre úpravu interiéru, ľudový odev, domácku výrobu a časť predmetov domácnosti, ktorej tvar, ornamenty a kolorit je vlastný slovenskej etnickej skupine.
V dejinách hmotnej kultúry Slovákov pozoruhodná je úprava interiéru izby a kuchyne s farebným nábytkom, ako aj s predmetmi domácnosti, ktoré často boli odrazom štandardu obyvateľstva jednej osady a ktoré okrem funkčných majú aj charakteristiky estetických a umeleckých hodnôt. Je to dielo anonymných ľudových umelcov.
Prvotné zariadenie izbového interiéru prisťahovaných Slovákov do novej vlasti bolo veľmi skromné. V izbe boli iba tie najnevyhnutnejšie predmety, ako sú dosky so „slamenicou“, na ktorých spala väčšina domácich, a potom stôl s lavicami a zriedkavo truhla - láda, alebo skriňa, ktorá slúžila na uschovávanie dosť skromného inventáru vtedajšieho obyvateľstva.
V XIX. storočí a prvých rokoch XX. storočia prisťahované slovenské obyvateľstvo sa v úplnosti konsolidovalo a túžba po pohodlnejšom bydlisku, ako aj vytvorené lepšie sociálno-ekonomické podmienky života, umožnili stavať domy z trvalejšieho materiálu a kúpu lepšieho a početnejšieho nábytku, hnuteľností pre viacpriestorový typ stavby.
Izbový inventár v prvej polovici XIX. storočia tvoria: posteľ, stôl, lavice, zriedka stoličky, potom láda - truhla alebo skriňa, vešiak na šaty. Už od druhej polovice XIX. storočia súčasťou interiéru bola jednokrídlová alebo dvojkrídlová skriňa - kasňa, ktorá obyčajne prinášala nevesta do vena. Rad maľovaných tanierov, ktoré ozdobovali steny sedliackych izieb a kuchýň dotvárali konečný obraz interiéru. Niektoré domácnosti mali niekoľko stovák maľovaných tanierov, ktoré sú dnes veľkou zriedkavosťou aj u najstarších obyvateľov, známych ochrancov tradícií.
Mnohé kusy nábytku sa v tom čase bohato a pestro ozdobovali, väčšinou rastlinnými ornamentmi, ale sa vyskytovali aj zvieracie motívy s namaľovaným kohútom alebo vtákom a s vypísaným rokom výroby a menom majiteľa.
Dnes sa taký rôznofarebný nábytok zriedka vyskytuje v dedinských domácnostiach, lebo ho vystriedal moderný nábytok. Staré formy izbových a kuchynských hnuteľností, ako sú láda, posteľ, kasňa, lavice, vešiaky, kuchynské koleso ozdobené maľovanými taniermi, ako aj starými formami keramického, dreveného a kovového riadu sú vo vedľajších miestnostiach. Vlastnia ich niektorí milovníci starožitností alebo sú v múzejných zbierkach. 0 tom nám svedčí táto výstava predmetov hmotnej kultúry, tak i múzejný dom v Báčskom Petrovci v ulici Branislava Mokića číslo 7. Múzejný dom pochádza z XVIII. storočia, najvčasnejšieho prisťahovaleckého periódu.
Steny múzejného domu sú z nabíjanej zeme, strecha je trstinová, hrady sú drevené, s otvoreným kuchynským komínom. Dom je malý, úzky, s jedným oblokom do ulice. Dom sa rozlišuje tak od susedného domu, ktorý sa časom stane kultúrnou pamiatkou starého staviteľstva, ale o niečo mladšou, ako aj od iných domov.
Je to najlepší spôsob pre zachovanie kultúrneho dedičstva budúcich generácií, ktoré opúšťajú alebo už opustili tradičnú kultúru, najmä v staviteľstve, uplatňujúc stále viac viacposchodový dom, v ktorom sa okrem predmetov hmotnej kultúry mení aj sám spôsob života, akým donedávna žili naši predkovia.
Okrem predmetov v domácnosti, jedným z dôležitých prvkov hmotnej kultúry, ktoré Slováci až po druhú svetovú vojnu skoro v úplnosti zachovali sú aj prvky ľudového odevu. Ľudový odev často prispel k zachovaniu ľudovej integrity prisťahovalcov, najmä v heterogénnych sídliskách, v ktorých prisťahovalci tvorili menšinu.
Nové klimatické a spoločensko-sociálne podmienky, staro osídlené obyvateľstvo, tiež aj rozličné prisťahované skupiny slovenského obyvateľstva z rôznych krajov Slovenska, vplývali na zmeny doneseného slovenského ľudového odevu a vytvorili nový typ odevu dolnozemských Slovákov, ktorý má špecifický strih, kolorit výšiviek a aplikovaných ozdobných prvkov, najmä v ženskom odeve, každodennom i sviatočnom.
Odev Slovákov vo Vojvodine bez ohľadu na zmeny, vyvolané určitými podmienkami, v mnohých osadách ešte stále má archaický tvar a formu, čo sa zachovalo skoro dve storočia v izolovaných slovenských alebo zmiešaných osadách. Aj napriek tomu, že sa slovenský ľudový odev v dnešných podmienkach zmenil v strihu, látke, v spôsobe ozdobovania jednotlivých častí odevu, predsa môžeme rozlišovať pár variant jedného rovnakého typu, pomenujme ho typom slovenského ľudového odevu vo Vojvodine. Je to príznačné pre národnostný a kultúrny rozvoj v rozdielnych častiach Vojvodiny.
Dnes v mnohých slovenských osadách Báčky, Banátu a Sriemu, pod vplyvom súčasného spôsobu života na dedine, mladšie generácie stále viac opúšťajú, alebo až v úplnosti opustili svoj tradičný odev a preberajú súčasný mestský odev ako lacnejší a praktickejší. Verní ochrancovia tradičného odevu zostávajú len najstaršie generácie.
Domácka výroba vojvodinských Slovákov bola príznačná tak pre mužov, ako pre ženy v domácnosti. Zvlášť bolo vyvinuté pestovanie a spracovanie konopy pre seba a pre trh. Pradenie a tkanie konopných vláken, z ktorých sa vyrábali stovky uterákov, prikrývok a vriec bolo priam tradíciou. Výrobky sa predávali na bližších a ďalších trhoch.
Z konopného plátna sa často vyrábali časti odevu, ktoré sa nosili v zime a aj v lete.
Predmety hmotnej kultúry Slováci bohato ozdobovali početnými rôznofarebnými ornamentmi, na ktorých dominovala modrá, červená, zelená, a ružová farba, zvlášť výrazné na početných kusoch farebného nábytku, keramiky a iných predmetoch. Rôznofarebnosť a rôznorodosť tvarov, vyšívaných aplikovaných ozdôb zvlášť vidno na častiach ženského a detského odevu. Na svojich odevných predmetoch ženy už storočia vyjadrovali všetky svoje túžby a radosti života, takže sa ženský odev ochraňoval ako relikt a dedil z generácie na generáciu.
Aj napriek tomu, že si Slováci vo Vojvodine zachovávali tradíciu, zmenené ekonomické podmienky a intenzívna urbanizácia dediny po vojne prispeli k strácaniu tradičných charakteristík dedinského života.
Predmety hmotnej kultúry s národnostnými charakteristikami jednotlivých skupín sa vo veľkej miere strácajú zo života a nachádzajú si miesto v múzeu. Dôkazom toho je aj táto výstava, ktorá pomôže návštevníkom spomenúť si ohnisko a teplo starého domu, dnes už vystriedaného viacposchodovými budovami.
Domy starého panónskeho typu zostávajú len svedkami dávnych časov, v ktorých šťastne alebo nešťastne žili naši predkovia.
LITERATÚRA:
Ján Sirácky: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. Storočí Bratislava 1966.
Jan Siracki: Slovaci u Jugoslaviji. — Zbornik Matice srpske za društvene nauke 44, Novi Sad 1966.
Rudolf Bednárik: Slováci v Juhoslávii. Bratislava 1966. Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine. Nový Sad 1973.
Mila Bosićová: Slovenský ľudový odev v Starej Pazove. Stará Pazova 1770-1970. Nový Sad 1972.
Mila Bosić: Slovaci u Vojvodini, njihova tradicionalna nošnja i promene posle drugog svetskog rata. Rad XX kongresa Saveza udruženja folklorista Jugoslavije. U Novom Sadu 1973. Beograd 1978.
Jozef Štolc: Reč Slovákov v Juhoslávii. Bratislava 1968.
Autor textu
Mila Bosićová
(text prevzatý z katalógu Hmotná kultúra Slovákov vo Vojvodine, 1980)
