Tradičnému odevu detí, etnografi dlho nedávali zvláštnu pozornosť. Jeden z dôvodov je ten, že tradičný odev pre deti bol jednoduchý, účelový a nanajvýš so skromnou výzdobou. Okrem toho, ten sa nezachoval tak ako odev dospelých, lebo deti svoj odev rýchlo opotrebovali alebo ich ďalej dedili ďalší súrodenci.
Pod pojmom detský odev sa myslí na spôsob obliekania detí, kým nezačali nosiť odev dospelých.
Odev detí súvisel od veku, presnejšie od telesného vývoja dieťaťa.
Napriek tomu, že sa tradičný odev slovenských detí vo Vojvodine menil podľa toho, ako sa menil odev dospelých, v detskom odeve pretrvávali niektoré archaické zložky alebo formy odevu ako napr. dlhé košeľovité časti odevu neodlíšené podľa pohlavia.
Dnes považujeme tradičný detský odev trvalou kultúrnou hodnotou. Jeho poznanie „podáva svedectvo o živote, práci a podmienkach života predchádzajúcich generácií.“ (Deti v minulosti, katalóg z výstavy, Slovenské národné múzeum, Etnograf. ústav, Martin, 1986, str. 32)
Národné múzeum má bohatú zbierku detských prikrývok na hlavu Slovákov žijúcich vo Vojvodine. Reprezentatívna, no nie veľmi bohatá, je zbierka ostatného detského odevu. Bohužiaľ, mnohé z týchto vecí, sú v zlom stave.
Pozoruhodná je zbierka fotografií, ktorá nám veľmi pomohla pri práci na tejto výstave.
Prvým odevom dieťaťa bola plienka a po niekoľkých týždňoch dlhá košieľka, ktorá bola vzadu rozstrihnutá. Keď dieťa začne byť aktívnejšie, odev sa menil. Deti oboch pohlaví nosia košieľky a šatôčky. Do troch rokov deti na hlave nosia zvláštne čiapky, šité alebo háčkované.
Od asi štyroch rokov života, dievčatá majú odev, ktorý sa líši od odevu chlapcov.
V školskom veku deti nosia už odev, ktorý je takmer totožný odevu dospelých.
Na zmeny v strihu a charakter tradičného detského odevu, ktorý nadobúda mestské formy, vplývala priemyselná výroba lacných farebných materiálov a neskoršie aj šírenie konfekcie. Pod vplyvom konfekcie, časom tradičný detský odev Slovákov vo Vojvodine zaniká.
Odev dieťaťa od narodenia do približne šiestich mesiacov
Dieťa po narodení zakrútili do plienok, a pomocou povojníka skrútili do perinky, čiže vankúša. Pevné zakrúcanie malo zaručiť rovný rast dieťaťa. Na hlavu dieťaťu dali čepček.
Plienky boli z domáceho plátna. Na plienky sa najčastejšie využívali staré rubáše alebo mužské gate. Často prané, staré, obnosené plátno bolo mäkké a výhodnejšie pre nemluvňa. Okrem toho, ľudia verili, že dieťatko je ohrozené pred nečistými silami a treba ho chrániť pred zlom, a staršie látky nevzbudzovali zvedavosť a nepriťahovali démonické bytosti.
Povojník je pás z domáceho plátna alebo široký pás tkaniny továrenskej výroby. Povojníkom sa upevňovalo plátno alebo plienka s novonarodeným dieťaťom.
Detská perinka mala osobitne šité obliečky. Roh obliečky, kde dieťaťu položili hlavu sa pestro ozdoboval volánmi, ručnou alebo strojovou výšivkou a pod.
Ľudia verili, že plienky a detský odev netreba nechávať cez noc vonku sušiť, lebo by dieťa nespokojne spalo, respektíve by ochorelo.
Ochranou detí od urieknutia a vôbec niečoho zlého sú predmety, odev, alebo detaily v odeve červenej farby.
Prvá košieľka pre dieťatko mala rovný jednoduchý strih so zadným rozstrihnutým dielom, ktorý sa uväzoval na krku. Košieľka bola dlhá po členky a mala dlhé rukávy . Takéto košieľky deti nosili do jedného roka. Na zhotovenie košieľky sa kupovali tenké materiály ako kanfás, kartún, batist a pod. jasných farieb.
Do troch rokov, dieťa na hlave nosilo čepček. Čepčeky sa šili, háčkovali alebo plietli ihlicami.
Po narodení dieťaťa, prvých šesť týždňov, respektíve kým dieťa nepokrstili, matka a dieťatko boli v izbe oddelení plachtou – kútnicou. Tento zvyk sa zachoval v niektorých osadách až po medzivojnové obdobie. Kútnica – rohová plachta pozostávala z 2 alebo 3 pólov domáceho plátna. Okrem toho, že zabezpečovala matke a nemluvniatku trošku súkromia, verilo sa, že ich chráni aj od urieknutia. Kútnicu mladá žena dostávala od kmotry alebo svojej matky.
Na krst dieťatku obliekli dlhú košieľku z bieleho bavlneného plátna. Na hlave malo sviatočný čepček. Dieťa zakrútili do vankúšika špeciálne urobeného pre túto príležitosť. Vankúšik zakrývali bielym vyšívaným uterákom alebo hodvábnym ručníkom (šatkou).
Od šiestich mesiacov do štyroch-piatich rokov
Zvinovacia forma odevu sa stáva nevyhovujúcou asi od šiestich mesiacov života dieťaťa, teda keď sa ono začína viacej pohybovať. V tomto období, deťom obliekali dlhšiu širokú košieľku, ktorá je rozstrihnutá po celej dĺžke, alebo košieľku z výstrihom okolo hlavy.
Charakteristický odev pre deti od šiestich mesiacov do piatich rokov sú šaty, ktoré volali suknička, košieľka, kabanka, kabaňa, vigaňa alebo geceľa. Tieto šaty siahali po členky. Šité sú z dvoch častí: z vrchnej - prusľačka (živôtik) alebo kabátika, a spodnej časti - bohato naberanej sukne. Tieto dve časti boli prišité na páse alebo trochu vyššie, pod prsiami. Podľa toho sa rozlišovali dva varianty týchto šiat. Vrchná časť bola rozstrihnutá na chrbte a zapínala sa gombíčkami.
Na spodnom okraji a okolo rukávov, sviatočné šaty boli zvlášť ozdobené volánmi, nášivkami zo stúh, šnúrkami a pod. okolo hrdla sa kládol aj bohato zberaný golier z bielej čipky – krolik.
V minulosti dievčatá, a zvlášť tie chudobné, nosievali takéto šaty, kým nezačali chodiť do školy.
Aby šatôčky zostali dlhšie čisté, deťom sa uväzovala cez ne aj zásterka, ktorú volali keteňka alebo šatka. Táto detská zástera zakrývala celý predok a zapínala sa okolo krku a uväzovala na chrbte.
Kým nezačali chodiť do školy, chlapci nosievali gege, droťke - nohavice prišité za živôtik a boli bez riťky čiže s otvorom na zadnej dolnej časti. Takéto nohavičky sa obliekali na košieľku. Živôtik sa na chrbte zapínal gombíčkami. Chlapci tiež nosievali aj kratšie nohavice, dlhé po kolená, ktoré pridržiavali traky.
Od šiesteho-siedmeho roka po konfirmáciu
Prelomovým momentom v živote detí je keď ono začne chodiť do školy. Zároveň, je to obdobie intenzívnejšieho zapájania sa detí do prác v domácnosti, alebo v hospodárstve.
V školskom veku, ale u mnohých aj skorej (zvlášť keď ide o majetnejšie rodiny) už od štyroch rokov, deti dostávajú odev, deti dostávajú odev, ktorý sa podobá odevu dospelých.
V podstate, ide o jednoduchší variant odevu dospelých.
Odev pre deti sa šil zo starších a lacnejších materiálov. Ozdobovaniu sa dávala menšia pozornosť než odevu dospelých a zvlášť odevu dievčat a mládencov. Určité časti tohto odevu deti dedili od starších súrodencov.
Dievčatá nosili oplecko, bolondík, sukne, keteňu (zásteru), ručník na hrdlo atď. podobne ako dospelé dievčatá a ženy, ale rubáč nenosili. Prvý rubáč dievča dostávalo keď sa stalo dievkou čiže, keď malo 12 rokov.
Chlapci nosili široké gaty a košeľu, prusľak (živôtik), keteňu (zásteru) a kabátik.
Prvé gaty, z domáceho plátna, chlapec dostával od svojej babky.
Ùčes
Dievčatám sa od malička nestrihali vlasy, pretože iba dostatočne dlhé vlasy sa mohli pekne učesať a tuho spliesť. Mamy zapletali dievčatám vlasy tak, aby sa o ne nemuseli starať aspoň niekoľko dní.
Charakteristické a veľmi staré je zapletanie vlasov na zápletky, na výkrutky a na bikuľe.
Na zápletky sa česalo v Báčke a v Srieme: vlasy sa dieťaťu rozdelia vo tvare kríža. Najprv sa zapletú najkratšie vlásky, smerom od cestičky k uchu na jednu a na druhú stranu. Pri uchu sa pridá zvyšok vlasov a upletú sa dva vrkoče, ktoré sa nakoniec podvihnú a zátilku previjú jeden cez druhý do akéhosi malého drdola.
V Banáte (s výnimkou Aradáča) sa češe na vykrútky: vlasy sa rozdelia v tvare písmena „T“ a potom sa od cestičky k ušiam tuho zakrútia. Pridávaním stužiek výkrutky viacej vydržia. Stočená časť vlasov sa prehodí späť a ďalej sa pletie s ostatnými vlasmi do dvoch vrkočov.
Dievčatá v Aradáči, v dedinách Sriemu a Báčky sú česané aj na bikuľe, čo sa veľmi podobá zápletkám, ibaže sa vlasy nesplietajú do malých pletencov od čela, ale sa celý prameň vlasov pletie od spánkov.
O niečo novšie spôsoby česania dievčat sú zapletanie do dvoch, troch alebo štyroch vrkočov.
Dievčatá do pätnástich rokov nosia menej ozdôb na hlave, zvyčajne iba tenšiu stužku a to hlavne ružovej farby.
Chlapcom sa vlasy strihali prvýkrát po dovŕšení jedného roka. Vlasy sa hádzali do ohňa, aby sa dieťa ochránilo od urieknutia a zlých síl. Chlapci do 12. roku nosili veľmi krátke vlasy, iba trochu vláskov je nechaných vpredu.
Prikrývky hlavy
Do troch rokov, dieťa na hlave nosilo šitý, háčkovaný alebo pletený čepiec, čepec, čepčok, čapku. Ide o prikrývku jednoduchého dvoj alebo trojdielneho strihu, ktorý sa uväzoval pod bradou.
Čepčeky boli ozdobené farebnými stužkami, čipkou, výšivkou, perlami. Na dolnej časti, čepček mohol mať našitú fodru (cíp alebo volán).
Háčkované čiapočky mali aj spodnú čiapočku z obyčajného plátna, bielej alebo ružovej farby pre dievčatá a modrej pre chlapcov.
Staršie deti nemali špecifickú prikrývku hlavy, ona bola rovnaká, len menšia, ako u dospelých. Dievčatá na hlave nosili ručník (šatku) a chlapci kalap (klobúk).
V zime dievčatá nosievali hrubý vlnený ručník (šatku), a chlapci čiapky alebo šubaru - baranicu z jahňacej kožušinky, alebo z imitácie kožušiny.
Pančuchy
Detské pančuchy - štrimfle boli pestrofarebné alebo biele, najčastejšie z vlny. Pre svoje deti ich plietli matky alebo babky. Pre dievčatá pančuchy boli po kolená a pre chlapcov niečo kratšie.
Obuv
Obuv, ktorá sa zachovala u Slovákov vo Vojvodine z praslovanského obdobia je druh bačkorov (alebo krpce) - obuv z kože s remencami. Bačkory nosili dospelí ale aj deti. Onice (onuce) čiže pruhy plátna sa najprv ovinuli okolo chodidla, a potom by sa takéto bačkory obuli. Neskoršie dedinskí obuvníci vyrábali bačkory, ktoré boli viac zatvorené. No, deti predsa najčastejšie nosili plátennú alebo vlnenú obuv – zepe, čarapi, panťuške.
V predškolskom veku, deti v minulosti od jari po neskorú jeseň boli bosé.
Staršie deti, a zvlášť tie z majetnejších rodín, nosili aj čižmy, topánky alebo papuče.
V zime nosili drevený obuv - cokule, boty, klompy.
Kým v minulosti obuv pre deti vyrábali rodičia sami, alebo dedinskí obuvníci, zjavom lacnej továrenskej obuvi, situácia sa zmenila, zvlášť po druhej sv. vojne.
Literatúra:
1. Dr Mila Bosić, Narodna nošnja Slovaka u Vojvodini, Novi Sad, 1987. god.
2. Deti v minulosti, katalóg z výstavy, Slovenské národné múzeum- Etnografický ústav, Martin, 1986.
3. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, Veda- vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1995.
4. Marta Týrová, Ľudový odev v Hložanoch in: Hložany 1756 – 1986, kolektív autorov, 1986.
5. Vlasta Vinkovičová, Slovenský ľudový odev v Selenči in: Selenča 1758 – 1998, zb. prác, 1998.
6. Mária Kotvášová, Ľudový odev in: Kovačica 1802 – 2002, zb. prác, 2002.
7. Rudolf Bednárik, Slováci v Juhoslávii, Bratislava, 1964.
8. Mgr. Kliment Ondrejka, Malý lexikón ľudovej kultúry Slovenska, 2003.
Autor textu:
Miroslava Blažićová-Petrašová
(text prevzatý z katalógu Odev detí v minulosti)
