Dôkladne poznať a doceniť tvorbu Zuzky Medveďovej nie je možné bez sprítomnenia a ozrejmenia svojrázneho tradičného ľudopisného prúdu v slovenskom výtvarnom umení a bez poznania jeho tendencií v historickom kontexte.
Tento svojrázny prúd, tvorbou zameraný na vidiecku tematiku, vlastne na ľudovo-žánrovú maľbu a vo svojich začiatkoch i na portrétovanie významných osobností z národného života, vznikol polovicou 19. storočia ako štúrovská iniciatíva, ktorá sa manifestovala aj vo výtvarnej forme. Na samom začiatku týchto snažení stál maliar a litograf Peter Michal Bohúň (1822 – 1879), ktorý v Orle tatránskom (1846) zverejnil výtvarný program, určujúci jeho výtvarný zámer vydávať ručne kolorované litografické obrazy slovenských ľudových krojov, obrazy slovenskej krajiny a portréty významných osobností.
Takto tematicky orientovaný program – uplatnený na život vojvodinských Slovákov – je blízky výtvarno-tematickej orientácii maliarky Zuzky Medveďovej.
Na Slovensku sa výtvarné úsilie ľudovo-žánrového maliarstva prejavilo najmä v 90. rokoch 19. storočia. Najvýznamnejšími umelcami tohto obdobia boli Jozef Hanula (1863 – 1944) a výtvarníci z tzv. Grupy uhorsko-slovenských maliarov, založenej z iniciatívy maliara Jaroslava Augustu (1878 – 1970), ktorá si dala za úlohu výtvarne spracovať život slovenskej dediny. Do tohto združenia okrem Jaroslava Augustu patrili aj Gustáv Mallý (1879 – 1952) a Emil Pacovský (1879 – 1948).
Prvý akademický maliar z radov vojvodinských Slovákov Karol Miloslav Lehotský (1879 – 1929), lalitský rodák, na výzvu svojho kolegu a priateľa z pražskej akadémie Jaroslava Augustu tiež vystavoval v rámci tohto prvého výtvarného združenia na Slovensku a pod jeho vplyvom sa určitý čas venoval dedinskému ľudovému žánru a ľudovo-žánrovému portrétu.
V kontexte dejín umenia Slovákov v Juhoslávii môžeme teda konštatovať určitú nadväznosť výtvarného diela Zuzky Medveďovej na toto obdobie v tvorbe Karola Miloslava Lehotského.
Vplyv maliarskeho programu Grupy uhorsko-slovenských maliarov ešte dlho vyžaroval, aby nakoniec vyvrcholil vo výtvarnom diele Martina Benku (1888 – 1971), ktorý Zuzku Medveďovú navštívil počas pobytu v Petrovci roku 1934. Jeho monumentalizmom tradičná folklorizujúca podoba ľudopisnej maľby vrcholí a zároveň sa aj končí.
Treba zdôrazniť, že dvadsiate roky 20. storočia v slovenskom výtvarnom umení – s prvkami luminizmu a s domináciou žánrovej a ľudopisnej maľby – boli na úrovni myslenia z konca 19. storočia a iba tridsiate roky, keď Zuzka Medveďová už absolvovala štúdium a pôsobila v Petrovci, umelci Mikuláš Galanda (1895 – 1938) a Ľudovít Fulla (1902 – 1980) slovenské výtvarníctvo usmerňujú k moderne.
Výtvarnú tvorbu Zuzky Medveďovej treba pozorovať a hodnotiť v týchto reláciách, lebo táto umelkyňa vychádza z uvedených koordinát tradícií ľudovo-žánrovej maľby a neopustila ju až do konca života, nevšímajúc si nové umelecké postoje k výtvarnej tvorbe v súčasnom maliarstve.
