V rámci súčasnej kultúry Slovákov v Juhoslávii sa usporadúvajú rôzne prehliadky súčasnej kultúrnej tvorivosti (divadelná, spevácka, folklórna, atď.), ktoré podnecujú početných zanietencov, aby svojou tvorbou a činnosťou zachovávali a obohacovali jej existenciu a úroveň. Všetky tieto prehliadky však zoskupujú hlavne amatérov a ochotníkov. Výtvarná manifestácia Bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii v Petrovci od samotného začiatku roku 1991 až dodnes zoskupuje iba profesionálov. Je to teda jediná prehliadky súčasnej umeleckej tvorby Slovákov v Juhoslávii, na ktorej periodicky každý rok svoje umelecké artefakty predstavujú verejnosti iba profesionáli.
Podľa kritérií právo účasti na bienále majú slovenskí akademickí maliari, grafici, sochári a výtvarníci, ktorí sa umením zaoberajú profesionálne (členovia profesionálnych umeleckých združení ULUV, ULUS, SVÚ a iných). Práca vystavená na bienále nemôže byť staršia ako dva roky, lebo výstava je prehliadkou aktuálnej tvorby. Výnimkou sú iba tí výtvarníci, ktorí na bienále vystavujú prvý raz, pričom sa im dáva možnosť v rámci tejto špičkovej manifestácie prezentovať sa i staršou prácou, ak mienia, že ich práve tá najlepšie predstavuje. Tentoraz túto možnosť využil akademický maliar Miško Bolf zo Selenče, ktorý vyštudoval na Výtvarnej akadémii v Sarajeve. Na bienále sa nám predstavil dvomi staršími grafikami. Okrem neho prvýkrát na bienále vystavovala akademická maliarka Mária Galátová-Ćirićová (1963) z Dobanoviec. Vystavila štyri expresionisticky podané olejomaľby na hranici abstrakcie. Po prvýkrát na bienále vystavoval i mladý akademický maliar z Petrovca Đula Šanta (1969) a jeho bývalá kolegyňa z akadémie, akademická sochárka Ingrid Cicková (1970) z Nového Sadu, ktorá absolvovala roku 1994 na akadémii v Novom Sade ako najlepšia v odbore sochárstva. Ak máme na zreteli aj maliara Jána Agarského (1962) zo Starej Pazovy a najafirmovanejšiho umelca z radov mladších výtvarníkov Rastislava Škuľca (1962) zistíme, že vyše jednej tretiny vystavujúcich na bienále ’95 tvorili mladí umelci.
Keď ide o ostatných výtvarníkov (súhrne vystavovali sedemnásti), ktorí sa pravidelne zúčastňujú na bienále, dva dominantné prúdy v rámci nášho výtvarného umenia zotrvávajú od skorej. Z jednej strany máme umelcov, ktorí úplne upustili od mimózy skutočnosti a jej foriem. Svoj výtvarný prejav definovali v ničím nespútanej kreácii pomocou základných výtvarných prostriedkov. Čírosť ich prejavu sa stupňuje od gestuálnych informelových výjavov v podobe asociatívne predstavovanej krajinky na pasteloch Jána Agarského, cez abstraktnú koláž pozostávajúcu z celkom konkrétnych foriem v tvorbe Miry Brtkovej, popieranie a vysúvanie plošnosti obrazu do priestoru podľa logiky lyricko-abstraktne vypracovanej maľby u Márie Gaškovej, až po úplné popretie tradične pochopeného obrazu inštalácií Jozefa Klátika a úplnej dereifikácie umeleckého objektu, či presúvanie tvorby z artefaktu na umelecký čin alebo akciu, ako nám to pomocou fotodokumentácie predstavil Jaroslav Supek.
Z druhej strany v našom súčasnom výtvarnom umení zachovávajú sa i figurálne tendencie. Výtvarnú poetiku imaginatívneho realizmu, v ktorej je váha na fantázii autora, uplatňujú v svojej tvorbe Pavel Pop, Viera Fajndovićová-Súdiová a s časti i Milan Súdi, ktorý vo svojej poetike imaginatívneho realizmu integruje aj skúsenosti iných rôznorodých moderných smerov, akými sú pop-art alebo gestuálna maľba. Výtvarná poetika grafika Pavla Čániho osciluje od racionálno-konštruktivistických výjavov po figurálne lyrické stvárnenie motívov blízkych imaginatívnemu realizmu. Tentoraz sa nám Pavel Čáni predstavil grafikami, na ktorých dominuje racionálno-konštruktivistický prístup. Z našich popredných výtvarníkov na tomto bienále sa nám predstavil, impresionovaný tradičným ľudovým umením obyvateľov Austrálie, kovačický rodák Martin Kizúr (reprodukcie jeho prác z bienále boli uverejnené v minulom čísle nášho časopisu) a Ivan Križan, ktorý prekvapil novou poetikou voľnejšieho nefigurálneho razenia.
Z priestorových prác našich sochárov na 3. bienále sa nám predstavili svojimi novými prácami renomovaní umelci Vladimír Labát a Rastislav Škulec a po prvýkrát sa návštevníci bienále stretli s prácami Ingrid Cickovej. Vladimír Labát vystavoval ďalšiu akustickú skulptúru zo série ASL a Rastislav Škulec a Ingrid Cicková ako materiál priestorového prejavu tentoraz zvolili terakotu.
3. bienále ’95 v Petrovci zoskupilo teda sedemnásť našich profesionálnych umelcov, ktorý nám umožnili na jednom mieste sa pozrieť, čo nového v ich ateliéroch a tak zvvážiť aktuálnu chvíľu slovenského výtvarníctva v Juhoslávii. Ďalšie bienále roku 1997 bude v znamení jubilea – stého výročia narodenia Zuzky Medveďovej a očakávame na ňom ďalších našich výtvarníkov.
Vladimír Valentík
Nový život, 48, január - február 1996, č. 1-2, s. 34-35
(z katalógu 10. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, Petrovec 2009, s. 40-41-42)
