Profesionálne výtvarné umenie na týchto priestoroch má takmer storočnú tradíciu. Na prelome storočí náš prvý akademický maliar Karol Miloslav Lehotský (1879-1929, 4. Marca si pripomíname na 75. výročie úmrtia) – hypersenzitívny umelec a podivín, nepochopený od okolitého prostredia – rukou profesionála portrétoval našich sedliakov v Hložanoch, v Petrovci a v iných okolitých osadách. Tiež zvečnil svoje jedinečné zážitky okolitej prírody na svojich krajinomaľbách.
Po prvej svetovej vojne nasledoval vstup maliarky Zuzky Medveďovej do našej lokálnej kultúry. Jej výtvarnú orientáciu poznačili natrvalo ľudovo žánrová maľba a folklórne motívy zo života na rovine. Po jej odchode z nášho prostredia, po druhej svetovej vojne, do nášho výtvarného života vstupujú nové mená: Anna Pixiadesová, Anna Máľachová Fajndovićová, Jaroslav Šimovič a rad iných umelcov. K tejto generácii treba priradiť aj akademickú maliarku zo Starej Pazovy Miru Brtkovú, ktorá sa do nášho lokálneho výtvarného života zapojila neskoršie. Jej výtvarné začiatky boli späté s Rímom v Taliansku a na 2. petrovskom bienále bola najstaršou našou výtvarníčkou, i keď nie najstaršou i duchom svojej tvorby.
Po nej nasledujú početní maliari, grafici a sochári, narodení v štyridsiatych rokoch, ktorí umelecké akadémie skončili v sedemdesiatych rokoch v Bratislave, Ríme, Prahe, Belehrade a v Novom Sade. To je toho času stredná generácia našich výtvarníkov – najpočetnejšia a najproduktívnejšia – ktorá vytvorila jadro autorov na 2. bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii v Galérii Zuzky Medveďovej od 17. do 31. decembra 1993.
K týmto menám nášho súčasného výtvarného umenia neustále pribúdajú nové. Na 2. bienále našej širšej verejnosti sa prvýkrát predstavili aj dvaja mladí výtvarníci – Ján Agarský a Ondrej Holub a zároveň treba mať na zreteli, že sa toho času iba na Výtvarnej akadémii v Novom Sade školí niekoľko našich výtvarníkov.
Naši výtvarní umelci sú činní tak doma, ako aj vo svete. Všetci sú členmi profesionálnych združení výtvarníkov v Juhoslávii (ULUV, ULUS), ale od vlani aj na Slovensku (Slovenská výtvarná únia) a kovačický grafik a maliar Martin Kizúr sa stal aj členom profesionálneho združenia výtvarníkov Austrálie (National association for the visual arts). Stopy po našich výtvarníkoch zostávajú aj na najväčších juhoslovanských výstavách, ale aj v zahraničí. Tak napríklad akademický sochár Ján Stupavský zo Starej Pazovy roku 1992 na Slovensku v Prešove vypracoval monumentálnu sochársku kompozíciu v kameni Pučanie, ktorá tam natrvalo zostala v Záhrade umenia. Jozef Klátik v tomto období, medzi 1. a 2. bienále v Petrovci, vystavoval v Rakúsku. Pavel Čáni na Slovensku s inými členmi Spolku grafikov v Bratislave a spolu s Michalom Kiráľom dostal svoje miesto aj vo veľkom katalógu Spolku grafikov v Bratislave. Alternatívny umelec Jaroslav Supek mal viacej pozoruhodných umeleckých akcií, ale pripomeňme si iba tú vlani v Múzeu súčasného umenia rodiny Warholovcov v rodnom mestečku svetoznámeho Andyho Warhola na Slovensku, v Medzilaborciach.
Je to iba časť výtvarných a umeleckých aktivít, ktorými si naši umelci kliesnia cestu k dobrému menu u nás a vo svete, zároveň uisťujúc a potvrdzujúc vysokú úroveň súčasnej výtvarnej kultúry Slovákov v Juhoslávii.
Naša výtvarná tvorba – i keď si to širšia verejnosť nedostatočne uvedomuje – tvorí veľmi hodnotný a najbohatší segment našej súčasnej kultúry. Na vlastnú škodu túto skutočnosť, na ktorú môžeme byť hrdí, ignorujeme. Nasvedčuje tomu aj neadekvátna ozvena 1. a teraz aj 2. bienále, najvýznamnejšej výtvarnej manifestácie Slovákov v Juhoslávii. No i napriek tomu umeleckou úrovňou našej súčasnej výtvarnej tvorby by sme sa nezahanbili nikde vo svete, čo by sme o niektorých iných segmentoch našej súčasnej kultúry nemohli tvrdiť.
Práve táto skutočnosť nás nútila založiť výtvarnú manifestáciu - prehliadku aktuálnej výtvarnej tvorby slovenských profesionálnych výtvarníkov v Juhoslávii. Prvé bienále bolo organizované za ťažkých podmienok, no s 2. bolo to ešte ťažšie. Kontinuita sa však predsa zachovala a táto naša najvýznamnejšia výtvarná manifestácia splnila svoju úlohu.
V druhej polovici decembra v Petrovci, v Galérii Zuzky Medveďovej, mali sme možnosť oboznámiť sa s aktuálnou tvorbou trinástich našich profesionálnych maliarov, grafikov a sochárov. Počet umelcov na prehliadke našej súčasnej výtvarnej tvorby bol teda menší ako na 1. bienále, ale kvalita prác a ucelenosť expozície boli podľa mienky mnohých návštevníkov Galérie v Petrovci na vyššom stupienku.
Druhé bienále – Petrovec ´93 nám nasvedčilo, že už skorej konštatované tendencie na 1. bienále v našej súčasnej výtvarnej tvorbe zotrvávajú. Jedna časť našich výtvarníkov má bližšie k figurálnemu výtvarnému prejavu so zvýšenou imaginatívnou zložkou (M. Súdi, V. Fajndovićová-Súdiová, P. Pop, O. Holub a čiastočne P. Čáni). Druhá skupina našich výtvarníkov pestuje tzv. abstraktný, čiže nefiguratívny výtvarný prejav zakladajúci sa na autonómnej hre a nemimetickom využívaní základných výtvarných prostriedkov, vytvárajúc tak svoj individuálny výtvarný svet (m. Brtková, J. Klátik, M. Kizúr, J. Agarský a čiastočne M. Gašková). Najpočetnejšie na 2. bienále boli olejomaľby (M. Súdi, V. Fajndovićová-Súdiová, M. Gašková, O. Holub, J. Agarský a M. Kizúr), potom grafiky (P. Čáni a M. Kizúr), kresby (P. Pop), koláže (M. Brtková), ale nechýbali tu ani nástenné inštalácie (J. Klátik), sochy (V. Labát-Rovnev a R. Škulec) a umelecké akcie (J. Supek). Tematicky skutočnosť vôkol nás ovplyvnila perokresby akademického grafika zo Starej Pazovy Pavla Popa, ktorý vytvoril imaginatívne alegorické obrazy Hrôz vojny (Desastres de la guerra), podobne ako to kedisy robil Goya; akademickú maliarku Vieru Fajndovićovú-Súdiovú, ktorá sa predstavila na 2. Bienále triptychom Apokalypsa a hádam aj akademickú maliarku Máriu Gaškovú, na ktorej olejomaľbách rozoznať v rozvírenom priestore obrazu náznakovo podané ľudské telá, ktoré môžeme rozumieť aj ako metafory bolestného existenčného ľudského zápasu. Ostatní výtvarníci pokračovali v tvorbe v rámci svojich individuálnych poetík.
Druhé bienále nám teda umožnilo preskúmať aktuálnu výtvarnú tvorbu väčšiny našich popredných výtvarníkov. Význam tejto manifestácie najlepšie pochopili samotní výtvarníci, ale i početní návštevníci a milovníci výtvarného umenia u nás. A tak 2. bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii je teda za nami a 3. bienále roku 1995 pred nami. Dúfame, že budeme mať nadostač sily zotrvať v tejto najvýznamnejšej výtvarnej manifestácii Slovákov v Juhoslávii. Naši umelci si to zasluhujú, o ich sile a tvorivosti netreba pochybovať.
Vladimír Valentík
Obzory, 11. 5. marca 1994, č. s. 2
( z katalógu 10. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, Petrovec 2009,
s. 37-38-39-40)
