Pomocou novej výtvarnej manifestácie, ktorá prvýkrát prebiehala od 23. novembra do 8. decembra tohto roku v Galérii Zuzky Medveďovej v Petrovci, naša bohatá výtvarná tvorba sa mohla v ešte väčšej miere dostať do nášho kultúrneho povedomia. Prvé bienále slovenského vojvodinského výtvarného umenia malo predovšetkým za úlohu zoskupiť našich popredných výtvarných umelcov - profesionálov a umožniť našej kultúrnej verejnosti zvážiť stav a prehodnotiť špičkové dosahy nášho výtvarného umenia.
Podobných pokusov s rovnakým cieľom bolo ešte pred 30 rokmi v Národnom múzeu v Petrovci a neskoršie pred decéniom a pol v Kovačici, ale tieto výtvarné manifestácie sa jednoducho nepresadili. Pri týchto predošlých pokusoch ich usporiadatelia nemali zodpovedajúce kritériá a nerozlišovali vrcholné umelecké dosahy akademicky školených profesionálnych výtvarníkov od amatérskych pokusov. Nová výtvarná manifestácia – ktorá bola už skutočne potrebná a ktorá tohto roku vznikla v Petrovci – sa snaží nedostatky predošlých pokusov prekonať a zdá sa nám, že sa jej to aj podarilo. Na nej vystavujú iba profesionáli, teda akademicky školení umelci a výtvarníci, ktorý si profesionálny status vydobyli v pokrajinských a republikových umeleckých združeniach svojou dlhoročnou umeleckou a výstavnou aktivitou.
Uvedené kritériá pre účasť na 1. petrovskom bienále v tejto chvíli spĺňa dvadsať umelcov. Z tohto počtu na 1. bienále sa ich zúčastnilo šestnásť: Anna Máľachová-Fajndovićová a Anna Pixiadesová z Belehradu; Pavel Čáni, Jozef Klátik, Vladimír Labát-Rovnev a Jaroslav Šimovic z Nového Sadu; Mira Brtková, Pavel Pop a Ján Stupavský zo Starej Pazovy; Mária Gašková, Viera Fajndovićová-Súdiová a Milan Súdi z Kysáča; Ivan Križan z Petrovca; Rastislav Škulec z Begeča; kysáčsky rodák Vladimír Kardelis zo Slovenska a kovačický rodák Martin Kizúr z Austrálie. Okrem toho vystavená bola aj jedna práca poslucháča novosadskej Výtvarnej Akadémie Ďulu Šantu z Petrovca, ktorý tentoraz predstavoval všetkých tých, čo po ukončenom školení budú môcť vystavovať na ďalších bienále.
Táto nová výtvarná manifestácia bienálneho rázu (ďalšia výstava sa chystá o dva roky) nám umožňuje inštitucionalizovať vrcholné umelecké dosahy našich akademických umelcov, takže aj tvorba našich profesionálnych výtvarníkov bude celistvejšie preskúmaná, ako je to napr. s insitným umením (Kovačický október) a s amatérskou výtvarnou tvorbou (petrovská Jeseň).
Všetky vystavené obrazy (maľby a grafiky) na 1. bienále – okrem impresionisticky ladenej Sriemskej krajiny Anny Máľachovej-Fajndovićovej a expresionalisticky podaných krajiniek Ivana Križana – môžeme zaradiť do dvoch celkov, ktoré prezrádzajú dominantné umelecké záujmy našich výtvarníkov.
Prvý celok tvoria umelecké práce zakladajúce sa na polofigurativnom výtvarnom výraze. Väčšina prác má zároveň veľmi zvýraznenú imaginatívnu zložku. Ide tu predovšetkým o umelecké tendencie, ktoré môžeme pomenovať imaginatívnym realizmom. K uvedeným tendenciám patria maľby Viery Fajndovićovej-Súdiovej a grafiky Pavla Popa a Vladimíra Kardelisa. Bohatá poeticko-meditatívna náplň ich prác sa na formálnom pláne reflektuje v kompozičných postupoch spájajúcich fragmenty ľudskej figúry s abstraktnými farebnými alebo lineárnymi štruktúrami, vytvárajúc vybájené nadčasové výtvarné výpovede o existenčných osudoch človeka.
Stredobodom výtvarnej tvorby Milana Súdiho (okrem jeho krajinkárskych prác) a Márie Gaškovej je človek a pokus o umelecké odhalenie jeho ontologického tajomstva a existenčných osudov, ktoré majú večnú platnosť. M. Súdi to dosahuje kompozičnou súhrou geometrických prvkov, abstraktno-expresionistických detailov a fragmentov ľudskej figúry. M. Gaškovej na rovnaký účel postačujú hodnoty farby a ich široká paleta tónov.
Figurálne grafiky Pavla Čániho s uvedenými tendenciami predovšetkým spája bohaté využívanie obrazotvornosti, ale svojráznosťou jeho prác je objavovanie neobvyklých, neprirodzených, fantastických súvislostí, ktoré pôsobia bizarne a niekedy až groteskne.
Do prvého celku vystavených prác zaraďujeme aj práce Jaroslava Šimovica, ktorého tvorbu charakterizuje veľmi vydarená syntéza figuratívnych a nefiguratívnych prvkov.
Druhý celok vystavených prác, ktorý bolo badať za účelom vytvárania autonómneho výtvarného sveta, samoúčelne používajú číre výtvarné prostriedky, akými sú farba, čiara, tvar a iné. Ide teda o nefiguratívny, čiže abstraktný výtvarný prejav, pozbavený každého napodobovania našej empirickej skutočnosti. Tieto práce nehovoria o ničom inom mimo seba a môžeme ich pochopiť ako realitu o sebe, ktorá vznikla tvorivou hrou autonómnych výtvarných prvkov. Takýto postoj k výtvarnej tvorbe v našom súčasnom výtvarnom umení má predovšetkým staropazovská akademická maliarka Mira Brtková a naši grafici Martin Kizúr a Jozef Klátik.
V rámci expozície 1. bienále v Petrovci bolo bohato prezentované aj naše sochárstvo. Výstava obsahovala až 12 trojrozmerných priestorových prác štyroch autorov.
Petrovský rodák Vladimír Labát-Rovnev sa predstavil tromi akustickými skulptúrami, spájajúcimi priestorovo-výtvarný prejav s hudobným. Labátova súčasná sochárska tvorba so svojou postmodernou črtou, spájajúcou dve opozičné médiá, patrí medzi svetové dosahy v oblasti sochárstva.
Na návštevníkov výstavy nezvyčajne zapôsobili aj priestorové objekty Rastislava Škuľca, ktorý v tvorbe zakladajúcej sa na vplyvoch konceptualizmu využíva nezvyčajné sochárske materiály: slamu, mydlo, vodu, uhlie a iné podobné materiály.
Abstraktnými formami sa na petrovskej výstave predstavil v klasických sochárskych materiáloch akademický sochár Ján Stupavský a v skle Anna Pixiadesová. Stupavského formy sa dojímajú jednoduchým elegantným vzhľadom a hladkým povrchom. Anna Pixiadesová zasa vytvorila oblé sklenené sochy tzv. vegetálie, pripomínajúce zjednodušené elementárne formy rastlinného a živočíšneho sveta.
Mnohopočetný návštevníci, nie iba z Petrovca a okolia, ale takmer všetkých našich väčších osád, ako aj umelci, účastníci výstavy, sa nanajvýš pozitívne zmienili o 1. Petrovskom bienále, čo posilňuje ochotu v tejto novozaloženej manifestácii pokračovať, lebo iba tak sa nám podarí naše výtvarné umenie včleniť do našej súčasnej kultúry.
Vladimír Valentík
Obzory, 8, 21. decembra 1991, č. 12, s. 2-3
(z katalógu 10. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, Petrovec 2009, s. 35-36-37)
