Kultúrna pamiatka „Najstarší dom“ je hlinená stavba panónskeho typu, aké sa stavali v období od 18. do polovice 20. storočia. Dom je robený technikou nabíjania hliny a celá jeho plocha je čiastočne pod úrovňou zeme. Sedlová strecha je z trstiny, otočená štítom do ulice. V dome sa nachádzajú predmety, ktoré predstavujú tradičné obydlie Slovákov vo Vojvodine.
Materiál na stavanie hlineného domu sa kopal priamo na stavenisku, alebo sa vozil z hlinísk, ktoré boli na okraji dediny. Aby hlina bola po vyschnutí súdržná, najprv sa musela rozhrabať a poliať vodou.
Pridala sa do nej pleva, nasekaná slama, prípadne lístie alebo konský trus, a potom ju šliapaním nohami alebo rozdupávaním dobytkom dobre vymiesili. Jednou z techník stavania bolo nabíjanie. Steny sa budovali natláčaním vlhkej hliny do posuvného debnenia z dosák. Do rohov vkladali na spevnenie prúty a raždie. Obvodové múry a steny budovali naraz do hrúbky asi 40 až 70 cm. Hotovú nabíjanicu vyrovnali a omazali riedkym blatom. Otvory na okná a dvere vysekali po dokončení. Stavba sa rýchlo musela zakryť strechou, aby ju nezničil dážď.
Pitvor predstavuje vstupný priestor. Pitvor bol nevykurovaným, často aj nezastropeným priestorom, preto sa nedal využívať na obytné účely. Nachádzali sa tu nádoby na vodu a pomyje, rôzne koše na obylie a iné veci. V zime sa do pitvora na noc uchyľovala aj hydina.
Kuchyňa bola v minulosti zadymený, studený priestor v zadnej polovici pitvora. Nebola oddelená celou stenou, ale iba drevenou hradou, na ktorej ležala predná časť otvoreného komína. Takáto forma komína slúžila aj na údenie mäsa. Slúžila iba ako miestnosť na prípravu jedál a odkladanie kuchynského riadu. Jedávalo sa v izbe za stolom. V prvotných kuchyniach sa varilo na otvorenom ohni, z ktorého sa dym voľne rozplýval po miestnosti a prechádzal do otvoreného komína. Z tohto dôvodu boli steny zanesené sadzou, z čoho vznikol aj názov - čierna kuchyňa.
Izba (chyža) bola hlavná obytná miestnosť domu. Po stáročia bola centrom života rodiny, a často i jediným vykurovaným priestorom v dome. V neskoršej fáze vývoja domov tretia miestnosť (komora) zmenila svoju funkciu a slúžila ako druhá, zadná izba. Predná izba postupne nadobudla iba reprezentačnú funkciu a hlavná, obývacia sa stala zadná izba.
Zadná izba (komora) sa používala ako skladovací priestor domu. V komore sa uskladňovali potraviny, odevné súčasti a rôzne predmety používané v domácnosti (náradie na pečenie chleba, na varenie lekváru, ku zabíjačke, na pradenie, tkanie, pranie) alebo v hospodárstve (konské postroje, vrecia, zásobnice). Komora bola zvyčajne nevykurovaným a slabo osvetleným priestorom. Občas sa používala aj na spanie a v neskoršom období bola zmenená na zadnú izbu, v ktorej bola aj pec.
Sýpka slúžila na uskladnenie obylia. Postavená bola na saniach, ktoré umožňovali jednoduchší presun, na blate a snehu, v prípade nebezpečenstva od požiara. V neskoršich fázach vývoja sa takéto hospodárske stavby murovali z nehorľavých materiálov. V zadnej časti dvora sa dostavali k existujúcim domom, alebo boli postavené ako samostatné, pomocné objekty.
Autor textu:
Mgr. Marijan Pavlov, etnológ
