*Hlinené stavebné technológie*
Všade, kde sa usadili slovenskí kolonisti na Dolnej zemi, mali ich prvé obydlia provizórny charakter. Popri zemniciach ďalším a oveľa častejším riešením boli z trstiny alebo prútia vypletané stavby. To, že kolonisti si svoje prvopočiatočné obytné a hospodárske stavby zhotovovali z trstiny a prútia, ktorými vypletali kolovú konštrukciu stavby, malo viaceré príčiny. V danom čase to bol všade ten najdostupnejší a rýchlo spracovateľný stavebný materiál. Zavážilo zrejme aj to, že nie všetci kolonisti boli rozhodnutí usadiť sa už na prvom vyhliadnutom mieste. Avšak tou najhlavnejšou príčinou bolo to, že v močaristých a často zaplavovaných dolnozemských nížinách, s nedostatkom lesných porastov, pletené stavby s kolovou konštrukciou dobre odolávali vodným živlom a po poškodení sa ľahko mohli obnoviť.
V procesoch znovuosídľovania Dolnej zeme k najvýznamnejším iniciatívam patrí vysušovanie močiarov, regulácia riek a budovanie vodných kanálov.
Od polovice 18. storočia sa na celom dolnozemskom priestore začali stavať domy takmer výlučne z hliny. Pri stavbe hlinených domov sa uplatňovali technologické riešenia, ktoré sa v slovenčine označujú názvami vykladanie, nabíjanie a steny z váľkov.
Viaceré indície nasvedčujú, že slovenský kolonisti si znalosť technológie hlinených stavieb neodnášali zo svojich horniackych rodných krajov, ale že sa s nimi oboznámili až po usadení na Dolnej zemi. V čase ich sťahovania nielen v severných, ale aj v južných regiónoch stredného Slovenska takmer výlučným stavebným materiálom bolo drevo a zrubová konštrukcia stien.
Za mladšiu tehniku hlinených stavieb sa na Dolnej zemi označuje nabíjanie/náboj. Zaznamenané boli dva spôsoby konštrukčného riešenia pri upevňovaní a pridvihovaní dosák, medzi ktoré sa hlina nabíjala. Pri staršom a po celej Dolnej zemi známom spôsobe sa dosky, ktoré vymedzovali 50 – 60 cm hrúbku steny, z oboch strán opierali o 3 až 4 metre dlhé stĺpy zakopané do zeme. Novšie riešenie sa označuje názvom jármo/járom.
Hlinené stavebné technológie panónskeho typu domu sa nevyčerpávajú technikami jeho hlinených stien. Tie sú jeho dominantným, v istom zmysle aj určujúcim znakom. Hlina však mala v tomto geografickom priestore a v jemu zodpovedajúcom type domu oveľa širšie uplatnenie. Bez zohľadnenia aj týchto ďalších daností hlinených stavieb by sme nemohli porozumieť jedinečnosti a kultúrno-historickému posolstvu domov a sídelných útvarov, v ktorých sa odvíjal život slovenských a mnohých ďalších kolonistov a ich potomkov.
V panónskom type domu sa hlinené technológie uplatnili aj v jeho interiérovej zložke a pri povrchovej úprave stien a podlahy. Okrem toho aj pri vrstvení hmoty a pri tvarovaní viacerých trojrozmerných elementov interiérového a domového zariadenia. Vzťahuje sa to na technologicko-konštrukčné riešenie pece, ohniska, hlinených výstupkov na sedenie a spávanie, aj na zastropenie priestorov domu.
Tak, ako veľká vzácnosť dreva na Dolnej zemi spôsobila, že slovenskí kolonisti namiesto dreva museli pri stavbe svojich obydlí použiť iné stavebné materiály – trstinu, prútie a hlinu, nedostatok dreva na kúrenie ich prinútil osvojiť si nové tvarové riešenie, aj spôsob stavania pece. Pripomeňme si, že v čase sťahovania Slovákov na Dolnú zem, v podhorských a horských regiónoch južnej časti stredného Slovenska v 18. až 19. storočí sa v tamojších zrubových domoch nachádzala pec s otvoreným ohniskom, ktorá bola umiestnená v zadnom rohu izby pri vchode zo vstupnej siene/pitvora. Kedže pec bola postavená z kameňa, mala hrubé, asi 20 až 25 cm steny, nielen bočné, ale aj nad kamenným zaklenutím priestoru na kúrenie. Ukázalo sa, že pec s takýmto technologickým a tvarovým riešením sa v podmienkach Dolnej zeme nedala uplatniť. Hlavne preto, lebo v týchto končinách sa pre nedostatok dreva mohlo, či skôr muselo kúriť iným kurivom, ktoré tam bolo dostupné. V roľníckych domácnostiach to boli predovšetkým poľnohospodárske plodiny. Presnejšie to, čo im po zobratí úrody z nich zostávalo ako vedľajší produkt – predovšetkým slama, kukuričné byle. Nakoľko takýto druh kuriva má podstatne nižšiu výhrevnosť ako drevo, pričom horí dlhým plameňom, na rozdiel od dreva, ktoré má vyššiu kalorickú hodnotu a horí krátkym plameňom, muselo sa to zohľadniť pri stavbe pece. Na jej tvarovej aj technologickej stránke. Takže slovenskí kolonisti pri stavbe svojich dolnozemských obydlí, namiesto niekdajších horniackych hrubostenných pecí z kameňa v tvare nízkeho ležatého hranola, začali stavať pece v tvare stojatých a vysokých kúžeľov alebo ihlanov s tenkostenným, asi 5 cm hlineným plášťom. Možno odôvodnene predpokladať, že slovenskí kolonisti si dolnozemský typ pece osvojili ako kultúrnu výpožičku od tamojšieho maďarského autochtónneho obyvateľstva.
Pre dolnozemský typ pecí majú Slováci názvy sedliacka pec/pavorská pec. Voľný priestor medzi pecou a stenou izby nazývajú surdík, častejšie kuckov, kucov. Využívali ho deti na spanie.
V prostredí dolnozemských Slovákov nebol zaznamenaný prípad, žeby sa pec vykurovala z izby. Od samotného príchodu si kolonisti, podľa vzoru starousadlých Maďarov, stavali pece s čeľusťami, čiže s manipulačným otvorom umiestneným pod otvoreným kochom v zadnej časti pitvora. Pred čeľusťami bolo umiestnené ohnisko, nazývané aj patka, na ktorom sa varilo pri otvorenom ohni. Novšie sa k tomuto účelu stavali murované sporáky/šparhety.
Podlaha, nazývaná spodok, „spodke v chiži“ alebo aj zem v dome, bývala do polovice 20. storočia hlinená. „Vidrvila/vibila“ sa podobným spôsobom ako nabíjané steny domu. Potom podlahu vymazali vrstvou blata a povrch zahladili. Najmenej raz, ale aj dvakrát do týždňa ženy podlahu upravovali. Na Dolnej zemi slovenské gazdinky mali vo zvyku každé ráno podlahu v izbe pozametať. Aby sa im neprášilo, zem najskôr pokropili vodou. Používali k tomu hrnček s jednou alebo aj viacerými dierkami (polievač).
V období od polovice 18. do polovice 20. storočia v priestore znovuosídlenej Veľkej uhorskej nížiny hlinené stavebné technológie zaujali dominantnú pozíciu do takej miery, že sa stali jedným z určujúcich znakov panónskeho či dolnozemského typu domu. Tieto stavebné postupy sa tu stali nielen výrazným technologickým, ale aj signifikantným slohotvorným princípom. Stali sa organickou zložkou panónskeho kultúrneho archetypu, ako aj panónskeho či dolnozemského životného štýlu.
Zlomky textu z časopisu Dolnozemský slovák, číslo 1-2, ročník XVIII (XXXIII) 2013
(autor textu: Ján Botík, Hlinené stavebné technológie v kolonizačnom prostredí podunajsko-panónskeho priestoru v 18. – 20. storočí, str. 46 – 49).
