Z dejín muzeálnej činnosti Slovákov v Srbsku
Múzeum vojvodinských Slovákov prešlo zložitejšou cestou vývoja ako iné kultúrne ustanovizne vojvodinských Slovákov. Keď sa pozrieme na mená prvých podporovateľov muzeálnej práce, vidíme, že to boli osobnosti spojené so slovenským gymnáziom a práve gymnázium bolo prameňom, z ktorého vyvierala iniciatíva, vôľa, smelosť, chuť pracovať v oblasti kultúry, a vôbec počiny v prospech budovania múzea.
Po ukončení prvej svetovej vojny sa na našom geografickom priestore udial rad historických udalostí, ktoré poznačili rozvoj slovenského národa. Vznikol nový štát, v ktorom si Slováci založili gymnázium, kníhtlačiareň a organizovali prvé zhromaždenie Slovákov na týchto priestoroch, ktoré prerástlo do sviatku všetkých Slovákov – Slovenských národných slávností. Pri príležitosti prvého Národného zhromaždenia 28. augusta 1919 bola usporiadaná umelecká výstava pod organizáciou prvého školeného maliara z radov vojvodinských Slovákov Karola Miloslava Lehotského. Na výstave boli vystavené obrazy a výšivky, ktoré pripravili petrovské ženy. Vtedy sa po prvýkrát verejnosti predstavila Zuzka Medveďová, ešte maliarka samouk, neskôr naša prvá akademická maliarka. Na výstave vystavovali i dvaja ďalší petrovskí výtvarníci amatéri, a to Ivan Grúnik a Andrej Labáth, zakladateľ a prvý riaditeľ petrovskej tlačiarne.
V tom istom čase sa začalo rozmýšľať o potrebe založenia múzea na ochranu a prezentáciu slovenského kultúrneho dedičstva. Bola to dobre premyslená a rozšírená idea, keďže sa ľudia začali zaujímať o zbierkovú a muzeálnu činnosť.
List pre Petrovské múzeum z roku 1920, inv. č. 129, Kultúrnohistorická zbierka Múzea vojvodinských Slovákov
Po založení Spolku československých žien sa rozvíjala zbierková činnosť etnografických predmetov, ktoré neskôr tvorili základ pri zakladaní múzea v Petrovci. Zbierka etnografických predmetov spolku bola formovaná pred rokom 1930 a nachádzala sa v súkromných domoch. Po druhej svetovej vojne bola prenesená do Grúnikovho domu (advokát Ján Grúnik, Ulica maršala Tita 18, časť priestorov múzeum používa dodnes) a neskôr darovaná Matici slovenskej v Juhoslávii. Ďalšie zbierky predmetov vykonávala Matica slovenská, po roku 1945, a to hlavne pri usporiadaní kultúrno-historických výstav, v rokoch 1946 – 1947.
Určité tradície muzeálnej činnosti v Petrovci a v iných osadách jestvovali už dávnejšie. Naši kultúrni pracovníci, v prvom rade učitelia a farári, sebainiciatívne zbierali etnografický materiál a kultúrnohistorické predmety. V rámci slovenských škôl a kultúrnych spolkov usporadúvali sa často výstavy. Táto činnosť však nebola nadostač organizovaná a inštitucionalizovaná a prejavovala sa viac-menej sporadicky.
Pred druhou svetovou vojnou boli pokusy o zbierky s cieľom založiť národnú galériu, v ktorej by boli podobizne významných osobností.
Nové impulzy pre sústavnejšiu činnosť v tomto zmysle boli dané zakladaním Matice slovenskej v Juhoslávii (1932). V rámci Matice vtedy existoval národopisný odbor, ktorý usmerňoval prácu a snahy o zbieranie národopisného materálu v našich slovenských dedinách. Národopisný odbor Matice zoskupoval horlivcov a pracovníkov na poli národnom a vôbec ľudí, ktorí mali určitý vzťah k národopisu a ľudovej kultúre vôbec.
Po oslobodení sa jednotlivci usilovali znovu pohnúť veci. Ďalšie kroky v dejinách Múzea vojvodinských Slovákov sa píšu v roku 1946, keď založenie múzea slovenskej menšiny na území FĽR Juhoslávie iniciovala Matica slovenská, konkrétnejšie muzeálno-zberateľský aktív Matice slovenskej. Na prvých povojnových Slovenských národných slávnostiach v auguste 1946 bola otvorená výstava slovenských krojov a historických dokladov z obdobia národnoosloboditeľského boja proti fašizmu. Výstava mala veľký úspech a širokú ozvenu. Bol to podnet k zbieraniu predmetov a trvaniu na idei o založení múzea.
V roku 1948 Hlavný výkonný výbor AP Vojvodiny – Povereníctvo pre ľudovú osvetu a kultúru úradne súhlasil s návrhom, aby sa v Petrovci založilo matičné slovenské múzeum, za predpokladu, že sú splnené hlavné podmienky o založení múzea, a to vhodný priestor na činnosť a odborné zastúpenie. Muzeálna zbierka už bola formovaná a jej jadrom bola etnografická zbierka Spolku československých žien, vytvorená v medzivojnovom období. Iniciatívu k založeniu múzea potom prebral novozaložený Odbor pre Slovákov Zväzu kultúrno-osvetových spolkov Vojvodiny. Na svojich zasadnutiach v roku 1948 si Odbor pre Slovákov Zväzu kultúrno-osvetových spolkov Vojvodiny naplánoval založenie Múzea Slovákov v Juhoslávii. Na tejto práci boli angažované predovšetkým dva jeho pododbory: národopisný a muzeálno-historický.
Zväz bojovníkov mal tiež záujem o zber predmetov týkajúcich sa národnoosloboditeľského boja.
Od marca 1948 sa začala organizovaná práca v múzeu, na ktorej boli aktívni: Miloš Rusnák, ktorý sa zaoberal archeologickým výskumom okolia ešte od roku 1941, Anna Majerová, profesorka na slovenskom gymnáziu, mala na starosti etnografickú časť fondu a Michal Rapoš, profesor na slovenskom gymnáziu, ako spolupracovník múzea organizoval zbierky predmetov. Miloš Rusnák bol i správcom múzea. Zo zápisnice z porady 5. marca 1948, ktorá bola uskutočnená na gymnáziu, sa dozvedáme, že boli určení profesori, ktorí mali na starosti akvizície predmetov pre múzeum z deviatich oblastí. Muzeálny fond bol umiestnený v Grúnikovom dome.
V správe o činnosti autora Miloša Rusnáka z roku 1949 vidno, že bola uskutočnená spolupráca s Vojvodinským múzeom. Vtedy tieto ustanovizne vykonávali spoločné výskumy s cieľom akvizície predmetov. Do každej dediny do spolkov bol zaslaný list s dotazníkom. Dotazníky mala vypĺňať zodpovedná osoba, ktorá by mala zbierať predmety a zapisovať o nich údaje. Vyplnené dotazníky mali byť zaslané do Slovenského múzea a Vojvodinského múzea v Novom Sade. Na základe týchto dotazníkov si kustódi mali vyberať predmety do muzeálnych zbierok.
Dôležitú úlohu pri súpise predmetov pre Slovenské múzeum a Vojvodinské múzeum po slovenských osadách mal Odbor pre Slovákov Zväzu kultúrno-osvetových spolkov AP Vojvodiny a jeho Národopisný a muzeálno-historický pododbor na čele s Jurajom Spevákom. Tento pododbor prevzal starostlivosť o vytvorenie slovenského oddelenia pri Vojvodinskom múzeu v Novom Sade a o zabezpečenie muzeálnych predmetov a miestností pre Slovenské múzeum.
Na Slovenských národných slávnostiach v Petrovci 7. augusta 1949 o 9.00 hodine bolo Slovenské múzeum v Petrovci otvorené pre verejnosť. Nainštalované boli slovenská izba a exponáty z oblasti konopárstva, chmeliarstva a domáceho priemyslu. Historická časť výstavy nebola pripravená do termínu otvorenia.
Novozaložené múzeum dostalo meno Slovenské národné múzeum a malo tri odbočky: odbočku pre archeológiu, odbočku pre národopis a odbočku pre kultúrnu históriu Slovákov v Juhoslávii. Múzeum malo svojho riaditeľa, kustóda a sieť spolupracovníkov v teréne. Hneď na začiatku malo priestory na výstavy a pre uchovávanie zbierok v Grúnikovom dome. Prvou riaditeľkou bola Olga Garayová a s ňou spolupracovali Emília Labátová, Michal Rapoš, Michal Filip, Miloš Rusnák a Júlia Ječmenová. Títo učitelia sa snažili o rozvoj zberateľskej a vedeckovýskumnej práce v múzeu. Slovenské národné múzeum v priebehu rokov zaznamenalo pozoruhodné úspechy a zaradilo sa medzi popredné kultúrne inštitúcie slovenského etnika.
Veľkú zásluhu o pozdvihnutie a organizačné upevnenie múzea má jeho dlhoročná riaditeľka a kustódka profesorka Zlata Kišgeciová, ktorá bola v roku 1955 roku zamestnaná ako kustódka a v roku 1956 vymenovaná na miesto správkyne múzea. V 50. a 60. rokoch sa zbierky rozvíjali a obohacovali (napr. podľa evidencie z roku 1959 v múzeu bolo 1730 historických, numizmatických a archeologických predmetov, 650 etnografických, 58 umeleckých, 15 prírodovedeckých a pod.). Výstavná činnosť sa rozvíjala a boli usporiadané výstavy, z ktorých uvádzame: Z kultúrnych dejín dolnozemských Slovákov (1953), Výstava o živote a diele Jána Čajaka (1954), Mladí slovenskí výtvarníci (1954), Výstava výtvarníckych prác Karola Miloslava Lehotského, pri príležitosti nedožitých 75. narodenín a 25. výročia smrti (1954), Prvé srbské povstanie a Vojvodina (1955), Architektonický rast Petrovca (1955), Živočíšstvo a rastlinstvo Vojvodiny v minulosti a dnes (1955), Výstava prác Anny Pixiadesovej (1956), 90 rokov divadelného života v Petrovci a u Slovákov vo Vojvodine (1956), Prvá samostatná výstava obrazov Anny Fajndovićovej-Máľachovej (1957), Dvojvýstava Jaroslava Šimoviča a Štefana Lačoka (1958), 40. výročie založenia a trvania gymnázia v Petrovci (1959), Múzeum a škola (1962), Národopisné motívy z Petrovca (1962), Ôsma samostatná výstava Martina Jonáša (1963), 100 rokov divadelného života v Petrovci 1866 – 1966 (1966), Výstava diel Zuzky Medveďovej (1967), Výstava obrazov predškolskej ustanovizne Včielka (1969), Výstava obrazov Zuzany Máľachovej z Petrovca (1970), Samostatná výstava Ivana Križana ml. (1970), Výstava ručných prác – robotníčok PSPO 15. októbra (1982), Výstava grafík Nádeje Pavla Báďonského z Hložian (1982) a ďalšie.
Roku 1966 Slovenské národné múzeum zmenilo názov na Národné múzeum v Báčskom Petrovci na základe obecného rozhodnutia o zakladaní múzea. Národné múzeum riadil správca múzea a muzeálna rada zložená z deviatich členov. Múzeum malo etnologickú, historicko-numizmatickú, archeologickú, umeleckú a prírodovednú zbierku, fotodokumentáciu a vedeckú knižnicu. Činnosť múzea bola financovaná z Fondu pre kultúru a telesnú kultúru Obce Báčsky Petrovec.
V správe Pokrajinskej ústrednej služby z roku 1970 sa uvádza, že zakladateľom múzea je Obec Báčsky Petrovec a v období 1966 – 1970 ho financuje Obecné spoločenstvo kultúry. Múzeum používa poschodie Grúnikovho domu, a to: 90 m2 výstavného priestoru (expozície Chmeliarstvo, Ľudový odev a Nábytok Slovákov), 35 m2 depozitár a kanceláriu, kde je umiestnená fotodokumentácia a archív. Úhrnne má 4011 predmetov: etnografická zbierka 630, historická zbierka 1959, NOB 150, výtvarná zbierka 150 predmetov, 1108 fotografií a 898 kníh. Zaznamenaná je i spolupráca s múzeom v Bratislave a v Martine. V správe je uvedené, že múzeum spravuje Najstarší dom v Petrovci od roku 1970 (dom je štátom chránený, uzn. č. 272/64 zo dňa 25. mája 1965). Na záver je konštatované, že múzeum nespĺňa legislatívne normy. Čo sa týka zamestnanosti, múzeum malo správcu s vysokoškolským vzdelaním a vedúci zbierok boli odborní spolupracovníci (honorárni).
Od založenia do 1. júna 1971 bolo múzeum samostatnou ustanovizňou. Od tohto dátumu múzeum je súčasťou Domu kultúry 28. októbra v Báčskom Petrovci. Starostlivosť o prácu a vedenie muzeálnej činnosti mal na starosti profesor Ján Kopčok. V tom období bola aktívna výstavná a zberateľská činnosť a spolupráca s výchovnovzdelávacími ustanovizňami. Uskutočnené boli výstavy detských prác, výstavy ku Dňu žien a Dňu mladosti, tiež podujatie Kultúrna jeseň. Múzeum malo nainštalovanú stálu výstavu Slovenská gazdovská izba, výstavu náradia na spracovanie konopí a v tom roku upravovalo priestory na výstavy v najstaršom dome.
V priebehu svojej 25 ročnej činnosti Slovenské národné múzeum nadviazalo početné pracovné kontakty s rôznymi múzeami doma a v zahraničí. Osobitne treba vyzvihnúť spoluprácu múzea s Dr. Rudolfom Bednárikom, autorom knihy Slováci v Juhoslávii, s Jánom Kantárom, pracovníkom Slovenského národného múzea v Martine, a tiež spoluprácu s Ústavom pre zahraničných Slovákov pri Matici slovenskej a jej vedúcim Dr. Jánom Siráckym, autorom knihy Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem. Títo pracovníci urobili to, čo v nedostatku odborných kádrov nebolo možné urobiť, a vo veľkej miere preskúmali život a dejiny Slovákov v našom štáte (uvádza v správe o činnosti prof. Ján Kopčok, 1971).
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vedeckodokumentačná a výstavná činnosť múzea bola pod dozorom Vojvodinského múzea v Novom Sade (na odporúčanie vtedajších úradov, orgánov). V roku 1980 bola otvorená stála expozícia múzea. Doteraz najdôkladnejšie spracovanou a najreprezentatívnejšou etnografickou výstavou v tomto múzeu bola výstava pod názvom Hmotná kultúra Slovákov vo Vojvodine, nainštalovaná v roku 1980, predstavujúca kultúru a spôsob života vojvodinských Slovákov. Autorkou tejto výstavy bola Dr. Mila Bosićová, etnologička Vojvodinského múzea v Novom Sade.
Keď ide o výstavnú činnosť, do polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia bolo v múzeu nainštalovaných vyše päťdesiat výstav s tematikou z kultúrnej histórie, dejín, národopisu, výtvarného umenia a iných oblastí. Okrem etnografických, kultúrnohistorických výstav (najpočetnejšie historické výstavy boli z obdobia II. svetovej vojny) a iných výstav v priebehu 50-tych až 80-tych rokov múzeum často organizovalo aj výstavy umeleckých diel slovenských vojvodinských umelcov, ale aj výtvarníkov z vtedajšej Juhoslávie. Niektoré z muzeálnych výstav týkajúcich sa umeleckých diel mali dokonca aj medzinárodný ráz.
V roku 1989 sa umelecká muzeálna zbierka stala súčasťou vznikajúcej Galérie Zuzky Medveďovej, takže v Národnom múzeu zostali iba dve zbierky – etnografická a kultúrnohistorická. Galéria Zuzky Medveďovej bola otvorená v priestore bývalej školy, kde Zuzka po prvýkrát vystavovala svoje práce.
V deväťdesiatych rokoch 20. storočia muzeálna činnosť nebola aktívna a starostlivosť o fond múzea nebola postačujúca. Taktiež múzeum prišlo o časť priestoru v roku 2004, keď jedno združenie občanov dostalo časť priestorov na základe dohody medzi predstaviteľmi Obce Báčsky Petrovec a Matice slovenskej. Časť muzeálnych predmetov tak skončila na povale budovy Grúnikovho domu v neadekvátnych podmienkach na ochranu kultúrneho dedičstva. Tento počin sa hodnotí ako trestný čin, i keď nikto nezodpovedal za takéto postupy s kultúrnym dedičstvom.
Po založení Slovenského vojvodinského divadla roku 2003 Národné múzeum sa stalo súčasťou tejto kultúrnej ustanovizne a v roku 2004 činnosť múzea bola obnovená so značne redukovaným fondom а bez dokumentácie. Postupom času údaje o prírodovedeckej, archeologickej a numizmatickej zbierke sa už neuvádzajú a v múzeu zostali zachované len tri zbierky – etnografická, kultúrnohistorická a umelecká. Aký bol osud a kde sa nachádzajú muzeálne predmety, ktoré kedysi boli vo fonde a už nie sú v muzeálnom depozite, tiež i inventúrne knihy a iná sprievodná dokumentácia, dodnes zostáva otázkou. Odcudzenie muzeálnych predmetov a dokumentácie je trestný čin.
Počas Slovenských národných slávností 8. augusta 2004 boli výstavné priestory múzea upravené a otvorené. Pod správou Slovenského vojvodinského divadla sa činnosť múzea rozbiehala vďaka jednotlivcom, ktorí chceli zachrániť fond a obnoviť prácu múzea. Muzeálna činnosť bola obnovená konkrétnou prácou a aktivitami etnologičky Miroslavy Blažićovej, profesorky Tatjany Mitićovej, kultúrneho dejateľa Vladimíra Valentíka a akademického maliara Mr. Pavla Čániho, ktorí realizovali rad výstav doma a na Slovensku. Usporiadané boli historické výstavy z dejín Petrovca (2005), tiež národopisné o ľudovom odeve (2004), Tradičné účesy Slovákov vo Vojvodine a prikrývky hlavy (2007, v spolupráci s Poľnohospodárskym múzeom v Kulpíne, autorka Miroslava Blažićová), Odev detí v minulosti (2008, autorky Tatjana Mitićová a Miroslava Blažićová) a Obrady prechodu (2009, autorka Miroslava Blažićová).
V decembri 2009 bola usporiadaná medzinárodná vedecká konferencia k 60. výročiu otvorenia múzea pod názvom Kontinuita a diskontinuita. Na konferencii odzneli príspevky týkajúce sa múzeálnej činnosti a konkrétne činnosti v múzeu v Petrovci. Týmto spôsobom sa odborná a širšia verejnosť oboznámila s touto závažnou problematikou a odzneli aj možné riešenia.
Nasledujúce rázne kroky boli urobené v rokoch 2011 a 2012. Rozhodnutím Zhromaždenia Obce Báčsky Petrovec a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Múzeum vojvodinských Slovákov bolo osamostatnené a znovuzaložené 16. januára 2012. Prvým riaditeľom múzea v novom období bol Mr. Pavel Čáni. I keď múzeum bolo formálno právne usporiadané, predsa nebola doriešená vec ohľadom odborného zastúpenia, čiže v múzeu nebol zamestnaný kustód zbierok. Roky boli angažovaní externí spolupracovníci z Múzea Vojvodiny, ktorí spracúvali muzeálny fond, a to historičky Čarna Milinković a Mirjana Bojić-Lakić a etnologičky Mr. Katarina Radisavljević a Mgr. Anna Séčová-Pintírová. Dlhodobým externým spolupracovníkom múzea je Mgr. Marijan Pavlov. Odborné spracovanie predmetov sa konalo aj vďaka podpore Komisie pre národopisno-muzeálnu činnosť, neskôr Komisie pre ochranu kultúrneho dedičstva Výboru pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v rokoch 2011 – 2012. Spracovanie predmetov v múzeu sa konalo za podpory Múzea Vojvodiny a Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. V rámci Múzea Vojvodiny bol formovaný tím odborníkov, ktorý vykonal súpis predmetov v etnologickej zbierke v zložení: Mr. Katarina Radisavljević, Mgr. Anna Séčová-Pintírová, Mgr. Marijan Pavlov a dokumetarista Gordana Jolić. Tento tím podal správu o vykonanej práci, v ktorej sa uvádza presný počet predmetov, poznámky o stave predmetov, spôsobe ochrany a umiestnení.
Muzeálny fond tvoria tri zbierky: historická, etnologická a umelecká. Pod správu múzea patrí Galéria Zuzky Medveďovej a Komplex tradičnej architektúry.
Výstavná činnosť sústavne pokračovala s cieľom prezentácie muzeálneho fondu, a tak boli otvorené výstavy: Poznáte ma? – výstava fotografií z fondu múzea (2013, autori: Mgr. Marijan Pavlov a Mgr. Anna Séčová-Pintírová), dokumentačná výstava Ján Čajak 1863 – 1944 (2013, autor Vladimír Valentík), 150 rokov novín a časopisov vo Vojvodine 1864 – 2014 (2014, autor Vladimír Valentík), XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda (2014, autorka Čarna Milinković), 150 rokov divadla v Petrovci (2016, autor Vladimír Valentík), Slováci a Veľké národné zhromaždenie v Novom Sade 25. novembra 1918 (2018, autor historik Ján Demrovský) a Storočnice (2019, autori Ján Demrovský a Mgr. Anna Séčová-Pintírová).
Zakladatelia a vedenie múzea sa roky snažili zabezpečiť vhodný priestor pre činnosť ustanovizne a boli navrhnuté viaceré budovy ako možné riešenie. V roku 2007 bol návrh, aby sa pre potreby múzea zabezpečil vhodný priestor kúpou súkromného domu Dr. Jozefa Šustera. V roku 2009 Obecná rada schválila rozhodnutie, ktorým sa dáva na používanie na určitú dobu, 10 rokov, nehnuteľnosť chmeľový sklad na Ulici maršala Tita v Petrovci. Na základe tohto rozhodnutia Slovenské vojvodinské divadlo (v tom období múzeum bolo pod jeho správou) angažovalo odborníkov s cieľom vypracovať investično-technickú dokumetáciu a projekt rekonštrukcie objektu. Najkonkrétnejšie riešenie je z roku 2019, keď sa začalo s prípravou projektnej dokumentácie a keď Obec Báčsky Petrovec určila budovu starej obce na rekonštrukciu a adaptáciu pre potreby múzea. V roku 2021 tento projekt je finančne podporený Ministerstvom kultúry a informovania a Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí a očakáva sa realizácia prvej fázy projektu.
Múzeum vojvodinských Slovákov, ako prvá a jediná ustanovizeň tohto druhu medzi vojvodinskými Slovákmi, vykonáva nesmierne dôležitú činnosť a má významnú úlohu v zachovaní kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku.
